Kríza visí vo vzduchu už od volieb, kedy sa k moci dostala koalícia, ktorá má slabosť pre ruskú agresiu a používa humorné výroky

Konečne máme opäť československé vzťahy bez pomlčky. Pravdupovediac, po pomlčke a nejakom Československu v Česku už nikto netúži. Mladí už aj zabudli, že taká kreatúra (a to ešte nepoznali neoficiálny termín Československorusínsko) bola na svete. Česko má dnes ako jeden z mála národov svoje historické hranice, má aj svoj jazyk, ktorý sa ubránil nemčine, teda „skopčákom“, ktorí raz cez Krušné hory, inokedy cez Šumavu alebo Jeseníky prenikali z „kopca dolu“. Majú aj štátny sviatok, 1. januára každého roku, ktorý oslavujú ako „deň obnovenia českej štátnosti“, t. j. bez „chomúta“ Podkarpatskej Rusi a Slovenska.

Používajú aj vlastnú menu, nechcú sa nechať „euroizovať“. A žije tam aj početná a rastúca menšina Slovákov, ktorí sa tam sťahujú, zatiaľčo zo Slovenska (asi 1 % obyvateľstva do roku 1993, dnes tam žije už tak okolo 0, 5 %) už Česi odišli. Útechou pre Slovákov môže byť, že Rómovia sa tu cítia dobre.

Deti tých Čecho-Slovákov, ktoré žijú a ostanú v Česku, budú mať za sebou české školy a pochytia nejaký moravský alebo iný český prízvuk, už sú pre Slovensko stratené. Zo Slovenska budú mať v albume, do ktorého až v staršom veku občas pozrú, fotografiu starej mamy z Hornej Dolnej, ale už to budú „pepíci“. O ich deťoch ani nehovorím, ak neskončia niekde v Rakúsku alebo Kanade.

A nie sú to iba zdravotné sestry, lekári, šikovní remeselníci a experti na informačné technológie, ktorí odchádzajú do zahraničia za prácou, aj keď je pravda, že s vyštudovanou kombináciou slovenský jazyk-dejepis, slovenský jazyk-literatúta alebo so sólo štúdiom politológia, právo či sociológia by ste sa v Česku tiež uživili, možno by ste našli miesto vrátnika. Na dobu určitú. Vyučených historikov, sociológov, politikov, odborníkov na genderové a iné sociálne či humanitné vedy majú totiž sami viac ako dosť.

Česko-slovenská roztržka à la Mečiar

Ochromenie vzťahov medzi bývalými „bratskými“ národmi pripomína obdobie huhňavého premiéra V. Mečiara. Kríza visí vo vzduchu už od jesenných parlamentných volieb na Slovensku, keď sa k moci dostala koalícia, ktorá má slabosť pre ruský vpád na Ukrajinu a celkom bezostyšne ho začala podporovať pod tými najsmiešnejšími zámienkami: „Ukrajine ani guľku“; „svet má štyri svetové strany“; „kríza na Ukrajine nemá vojenské riešenie“; „treba použiť diplomatické nástroje“; „Slovensko si nenechá diktovať z Bruselu“; Slovensko je suverénny štát“ a mnohé iné humorné výroky.

Trochu sa táto politika potýka s tvrdením, že „krok Ruska“ proti Ukrajine je „v rozpore s medzinárodným právom“. Môžete len snívať o oficiálnej výzve koaličnej vlády Slovenskej republiky Kremľu alebo aspoň veľvyslanectvu Ruskej federácia na Slovensku pod názvom „Zastavte vraždenie, už ani jednu ruskú guľku proti našim ukrajinským slovanským bratom“. To by predsa bolo pre pohlavárov Slovenskej národnej strany ako „šité“. Alebo: „Ukončite vojnu na Ukrajine, nemá vojenské riešenie. Von z Ukrajiny!“

Ten, kto počúva zahraničnopolitické táraniny predstaviteľov vlády a vykrúcania sa mediálnych poskokov tohto rusofilného a fiktívneho združenia priateľov bývalých cárov Ruskej Federácie musí získať dojem, že Ukrajinci zaútočili na Moskvu rajčinami, obliehajú Petrohrad za pomoci poníkov a bombardujú Kazaň hnilými hruškami. Ale ak je „pravda“ odrazom objektívnej reality, potom to nevyzerá, že ide o hodnovernú historku.

Ak by Rusko napadlo Ukrajinu rajčinami, tak im Slovensko môže dodávať rajčiaky. Aspoň by zmizli z pultov a Slováci by za ne neplatili vydieračské ceny. Ak by obliehali Petrohrad poníkmi, tak tu je dosť zoologických záhrad, ako tomuto mestu poslať dajaké ťavy. Ak by Ukrajinci bombardovali Kazaň hruškami a nebola by schopná ustáť také útoky, tak môžeme Kazani v rámci družobných vzťahov poslať jablká. Tým sa na Slovensku tradične darilo už dávno pred ovocinárskym šamanom I. V. Mičurinom, nositeľom Radu práce V. I. Lenina.

Slovensko v izolácii a v objatí s Maďarskom

V situácii, keď sa od Slovenska takmer štítivo odtiahli jeho kvázi najbližší geografickí spojenci z nešťastnej Vyšehradskej skupiny (Poľsko a Česko) a hrkútajú si už iba Bratislava a Pešť, hovorí sa o najväčšej roztržke medzi Českom a Slovenskom od polovičky 90. rokov. Krízu „Robo“ Fico riešil ako správny opravár prasknutého potrubia pozvaním bývalého premiéra a prezidenta Česka, inštalatéra „Vaška“ Klausa. Obidvaja sa zaprisahali, že vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi sú „naďalej najlepšie, ako si len môžeme želať“ a ak túto skutočnosť niekto spochybňuje, sú to médiá.

Keby to nebolo pred kamerami, domnievam sa, že medzi bývalým premiérom ČR a súčasným premiérom SR by to skončilo nezáväzným „stykom“ v štúdiu bez prítomnosti novinárov, takže informácie by sa nedali „nezávisle overiť“.

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik

353