Je také ťažké pochopiť, o čo ide orbánovskému Maďarsku?

Všetci príčetní občania podporovali maďarskú menšinu, keď ju v 90. rokoch na Slovensku ponižovali a obviňovali z odpadlíctva a protislovenských činností. Vznikol dokonca kuriózny spor o to, či sú to maďarskí Slováci alebo slovenskí Maďari. Neutrálnym postojom bolo konštatovanie, že ide o maďarskú menšinu žijúcu na Slovensku.

Maďarská otázka sa stala súčasťou vnútrololického boja na Slovensku. Jedna z bývalých politických hviezd dokonca po „osvietení samotným Duchom svätým“ pri jednom mítingu svojej politickej strany vyzvala, aby sme „sadli do tankov a zrovnali Budapešť“. Sakra!

Vyčítali sme im minulosť, maďarizáciu a utrpenie Sovákov, ktorí inak dejiny prežili práve v Uhorsku, kde národ slovosenský fungoval ako súčasť svätoštefanskej koruny. Lenže možnosť zmeny ostala pre určité kruhy v Maďarsku lákavá a krajina vzbúr, rebelstva proti Rakúšanom, Rusom a Sovietom (okrem iných) nepokryte privítala možnosť zmeny hraníc v dôsledku rusko-ukrajinskej vojny.

Čo sa stalo s Maďarskom?

Súčasná politická „elita“ v Maďarsku, ktorá je vedená revanšistom (inak zneužívaný termín z čias studenej vojny) Viktorom Orbánom, sa stále nevie zmieriť s historickou udalosťou zvanou Trianon. Trianon je jedna z piatich parížskych mierových zmlúv z roku 1919, ktorá Maďarsku naordinovala zmenu hraníc, pričom populácia bývalého Veľkého Uhorska sa zmenšila na Maďarsko z bývalých cca 21 miliónov na sedem. Maďarskí zástupcovia túto zmluvu podpísali, ale niesli ju ako krivdu. Maďarsko stratilo prístup k moru, pravda, ostal mu Balaton. Veľké Uhorsko však stále blúdi hlavami maďarských nacionalistov a súčasný maďarský premiér túto historickú mŕtvolu oživuje rôznzymi spôsobmi. História je čarodejka a treba pripomenúť, že po odovzdaní podmienok mieru po prvej svetovej vojne vláda v Budapešti rezignovala a v čase jej podpisu (jún 1920) sa v zmenšenom Maďarsku konal „deň smútku“. Zastavil sa na konkrétny časový úsek život v továrňach, vyučovanie v školách, hučali sirény, maďarské vlajky boli spustené na pol žrde, doprava sa zastavila, ľudia stíchli. Niečo ako každoročný deň smútku v Izraeli pri pripomienke holokaustu.

Dôvod bol jednoduchý. Maďarsko (Uhorsko) stratilo nielen obyvateľstvo, ale aj väčšinu svojho bývalého územia v prospech nástupníckych štátov bývalej rakúsko-uhorskej monarchie. To sa týkalo nielen Rumunska, dnešného Srbska, Ukrajiny alebo Chorvátska, ale aj vtedajšieho Československa, z ktorého vzišla dnešná Slovenská republika.

Princípy sa nesmú ohýbať

Vláda v Budapešti sa zahráva s ohňom. Pri vstupe Maďarska do NATO a neskôr EÚ platilo pravidlo, že nové členské krajiny z „východnej“ Európy budú rešpektovať suverenitu ostatných štátov, aby sa neopakovali nešťastné udalosti, ktoré viedli k druhej svetovej vojne. Maďarsko túto „paradigmu“ prijalo a teraz ju demonštratívne opúšťa. Súčasný maďarský vodca síce nevie, ako sa skončí rusko-ukrajinská (v tomto poradí) vojna, ale dostal do rúk šancu na zmenu poriadku v našej malej Európe.

Ani EÚ a ani NATO nedisponujú rýchlym mechanizmom, ako vykopnúť nespratného člena zo svojich radov. Ak nám niečo hovorí porekadlo „trójsky kôň“, potom sa ním súčasné Maďarsko stalo v službách ruskej propagandy. Je to absolútna neúcta k tým, ktorí v jeseni roku 1956 bojovali a umierali v uliciach Budapešti v nerovných a beznádejných stretoch so sovietskymi vojakmi.

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik (autor pôsobil ako pedagóg na Stredoeurópskej univerzite v Budapešti)

1 080