Juraja v detstve dvakrát zneužil kňaz, jeho mama o tom vedela. Podľa nej to bola služba Bohu

„Nestalo sa to jedenkrát. Bolo to dvakrát. A mama o tom vedela,“ so slzami v očiach spomína na detstvo Juraj. Keď mal trinásť rokov, prvýkrát ho zneužil kňaz. Druhýkrát sa to stalo o pár mesiacov neskôr.

Bývali v malej dedine, od detstva bol vedený k cirkvi. Každú nedeľu pomáhal miništrovať, za odmenu dostával čokolády. A to nielen od miestneho kňaza.

„Mama sa ma celý čas snažila viesť k tomu, lebo je to duchovné očistenie. Celá naša rodina chodila vždy do kostola, jediný dedko bol opačného názoru. Vravel, že veriť v Boha neznamená veriť v cirkev a stále sa k tomu staval takýmto spôsobom. Mama ale bola rada, že ma to baví, aspoň som jej to hovoril, aby nebola smutná, dávala mi za to tiež nejaké drobnosti – čokoládu, kúpila mi tričko. A pán farár mi tiež vedel sem-tam kúpiť niečo sladké.“

Postupne to prerástlo do čoraz častejších návštev nielen kostola, ale aj fary. Jurajova mama tam chodievala upratovať.

„Raz ochorela, nemohla tam ísť, pán farár jej zavolal, že má pre ňu nejaké lieky aj jedlo jej pripravil teplé, tak nech ma pošle, aby som mu pomohol, lebo sám to neprinesie. Bývali sme o dve ulice ďalej. Keď som tam prišiel, správal sa normálne ako vždy. Nikdy som ho nevnímal, do toho času, ako zlého, vždy bol milý, usmiatý… Povedal mi, nech si sadnem, chvíľu mám počkať. A potom sa iba objavil nahý a začal aj mňa vyzliekať,“ spomína Juraj.

„Hovoril mi, že to je bežná vec, ale nikto o tom nehovorí, lebo ľudia o takých veciach nechcú hovoriť a je to neslušné sa o tom s niekým rozprávať. Viem, že som chcel odísť, ale zavrel dvere a nasilu ma začal vyzliekať, držal mi ruku na ústach, aby som nekričal a …“

Niekoľko mesiacov sa to neopakovalo, pri stretnutí sa rozprávali ako predtým a v nedele Juraj chodieval stále miništrovať. Zlom prišiel o necelý polrok, keď sa to opäť zopakovalo.

„Teraz tam bola aj mama, boli sme tam obidvaja. Nechcel som tam chodiť a viackrát od toho prvého zneužitia som tam ani sám nebol. Mame som to nepovedal, prečo tam nechcem chodiť. A druhýkrát sa to zopakovalo priamo pred mamou a ona nič nerobila. Iba tam sedela a po chvíli odišla z izby vedľa. Nechala ma tam s ním. Doma mi celý čas vysvetľovala, že sme jeho sluhovia, boží sluhovia a má nám to byť cťou.“

Podľa cirkevného sudcu má kňaz, zvlášť v okresoch na východnom Slovensku, také postavenie, ktoré nemá ani starosta alebo miestny lekár. A tak sa môže stať, že v týchto obciach zneužívanie zakryjú nielen predstavitelia cirkvi, ale aj samotní veriaci.

Ak niekto v obci, kde žije 100-200 ľudí povie, že ho zneužíval kňaz, tak mu nikto nebude veriť, pretože kňaz má vyššiu autoritu. Potvrdzuje to aj cirkevný sudca Ján Rozek. „Aj keby bol ten kňaz odsúdený súdom a bolo by to preukázané, tak tá obeť a jej rodina už v podstate je z tej obce navždy “vyobcovaná”. Pôjdu do obchodu a nikto ich nebude zdraviť, budú prechádzať na druhý chodník,“ vysvetľuje sudca Rozek.

Juraj to vtedy nikomu nepovedal. Do kostola a na faru viac zo strachu odmietol vstúpiť. „Zo začiatku to bolo horšie, ale trucovaním a hádzaním o zem priamo v kostole som sa dostal do bodu, kedy pán farár aj moja mama uznali, že bude lepšie, keď do kostola chodiť nebudem, lebo som nepochopil podstatu cirkvi. Verne a oddane slúžiť,“ dodáva Juraj.

Čo je dnes s miestnym kňazom a kde sa nachádza, netuší. Po strednej škole odišiel z domu a mama mu pred niekoľkými rokmi zomrela. „Teraz som sa zabýval v Rakúsku, mám tu prácu, priateľku. Ešte keď som bol prvý rok na vysokej škole v Bratislave, viem, že bol stále u nás, na fare. Stále slúžil omše. Odvtedy som už o ňom ale nepočul.“

Obete zneužívania o prehovorení odrádzajú rozsudky súdov i reakcie okolia. „Mnohí si absolútne nevedia predstaviť ako ťažko je o tom hovoriť. A keď čítam tie komentáre, prečo to vtedy nikomu nepovedali, prečo po toľkých rokoch o tom hovoria? Všetci, ktorí sú týraní, zneužívaní, či v práci alebo doma – nie je to vôbec jednoduché sa len tak o tom rozprávať s kýmkoľvek. Človek sa s tým musí najprv sám vyrovnať a začať dôverovať ľuďom, lebo aj keď to poviete, boli také prípady, nikto im neveril.“

„Keď vidím aké tresty dostávajú pedofili a ešte ich verejnosť bráni, že to nie je pravda, aj keď sa k tomu priznajú, dostanú podmienku alebo minimálny trest a deje sa to ďalej. Nikto potom z obetí nemá chuť to riešiť, pretože on (páchateľ) si vytrpí minimálny trest. Ale obeť je terorizovaná po celý život z každej strany, najmä ľuďmi z jeho okolia, ktorí sú schopní kadečoho,“ dodáva Juraj.

O prípade zneužitého dievčatka farárom sme písali TU.

Rozhovor s cirkevným sudcom Jánom Rozekom o „mafiánskych praktikách“ v cirkvi si prečítate TU.

5 905