Ako hlavný iluzionista Kremľa staval domček z karát (a prechľastal lepidlo)

Predstavte si, že ste dedinský oligarcha, ktorý sa rozhodne postaviť najväčší a najluxusnejší palác v gubernii. Všade rozvešiate zlaté závesy, na steny pribijete tie najgýčovejšie koberce, do stredu obývačky postavíte krištáľový samovar veľkosti raketového sila a pred bránu posadíte dvoch medveďov na motorkách. Celá dedina pred vami chodí po špičkách, lebo tvrdíte, že v pivnici schovávate jadrový kufrík a vycvičenú armádu bohatierov.

A potom príde jar, začne sa topiť sneh a celá táto vaša slávna Potemkinova dedina sa začne prepadávať do močiara. Zistí sa totiž, že základy ste postavili z preglejky, zlato na závesoch je len nastrihaná potravinárska fólia a peniaze na tehly medzitým vaši švagrovia premenili na luxusné jachty a norkové kožuchy pre milenky v Dubaji.

Presne v takejto fáze rozkladu sa dnes nachádza slávne ruské vojnové dobrodružstvo pod taktovkou hlavného kremeľského iluzionistu.

Krym ako najdrahší suvenír z jarmoku

Pamätáte si na rok 2014? To bolo v Moskve radosti! Ovládnutie Krymu bolo prezentované ako ultimátne propagandistické víťazstvo, geopolitický šach-mat a dôkaz ruskej veľkosti. Vladimir sa vtedy tváril, že osobne prechytračil celý vesmír. Dnes sa však ukazuje, že toto „víťazstvo“ mu padá na hlavu s gráciou zle upevneného lustra v lacnom moteli.

Celá tá slávna krymská ilúzia sa dnes rúca rýchlejšie než opitý chlapík na zrkadlovom ľade po troch fľašiach samohonky. Symboly moci, ktoré mali pretrvať tisíc rokov, majú momentálne trvanlivosť lacného kefíru zabudnutého na priamom slnku. Z pýchy Čiernomorskej flotily je dnes podvodné múzeum (niektoré lode sa potopili dobrovoľne, iné s ukrajinskou asistenciou). Tie zvyšky, čo ešte akosi plávajú, hľadajú bezpečné parkovacie miesto niekde pri Novorossijsku s rovnakým zúfalstvom, ako keď hľadáte voľný flek pred nákupným centrom na Štedrý deň.

A ako je to vlastne možné? Ako mohol niekto s „druhou najsilnejšou armádou na svete“ (podľa brožúrky, ktorú si sám vytlačil na domácej tlačiarni) dospieť do štádia, že pred ukrajinským dronom za tri stovky uteká aj jeho najmodernejší tank?

Armáda ako najlepší startup na pranie rubľov

Odpoveď je jednoduchá a krásne ruská: Zbrojenie sa stalo najlepším tunelárskym biznisom od čias vynálezu štátnych zákaziek. Plán bol geniálny. Vladimir zavelil: „Budeme zbrojiť a budiť hrôzu!“ Generáli zasalutovali, oči sa im rozžiarili ako decku pri pohľade na vrece cukríkov a hneď sa pustili do „vývoja“. Vývoj v praxi vyzeral tak, že na papier sa nakreslil hypermoderný tank T-14 Armata, ktorý mal strieľať laserové lúče a sám variť boršč.

Realita? Peniaze určené na titánové panciere akosi zázračne zmutovali do mramorových obkladov na vilách v Toskánsku a na jachtách ukotvených v Monaku. Na reálny vývoj zbraní nakoniec zostali len drobné – asi toľko, čo nájde priemerný Rus v nedeľu poobede zapadnuté pod gaučom.

Ruská armáda sa nestala nástrojom obrany, ale dokonalým strojom na zárobok pre hŕstku vyvolených. Výsledok vidíme v priamom prenose. Vojakom na front poslali len “hrdzavé konzervy” z čias Brežneva, v ktorých chýba aj rádio a namiesto navigácie majú mapu z roku 1984 vytlačenú na toaletnom papieri. Ich najnovšou taktickou inováciou je priväzovanie drevených brvien a starých matracov na kapotu. To nevymyslíš, to je skrátka ruská škola.

Veľké delenie medvedej kože na grile

A čo bude ďalej? Nuž, Vladimir chcel zapísať Rusko do histórie ako neporaziteľnú ríšu. Miesto toho ho úspešne vedie na geopolitický cintorín. Je vysoko pravdepodobné, že o pár rokov – a možno to bude trvať kratšie ako ranná opica – sa Rusko pod váhou vlastnej hlúposti a ekonomickej suchoty jednoducho rozpadne ako stará Lada na diaľnici pri rýchlosti 90 km/h.

Keď sa táto obrovská, chudobná, ale na suroviny bohatá krajina zosype, svetové veľmoci nebudú plakať do vreckovky. Práve naopak. Už teraz si manažéri v Pekingu, Washingtone či Dillí brúsia nože a chystajú vidličky. Ruské nerastné bohatstvo si rozdelia s rovnakým nadšením, s akým sa hladní pubertiaci vrhajú na pizzu po dedinskej diskotéke. Číňania si zoberú Sibír (veď tam už aj tak majú polovicu firiem a tri štvrtiny personálu) a západné korporácie si rozoberú plyn a ropu.

Operácia „Demografia“ alebo kto zhasne svetlo?

Na celom tomto pláne je však najvtipnejšia jedna vec, ktorú Vladimir vo svojom bunkri akosi zabudol prepočítať. Na to, aby ste udržali obrovské impérium, totiž potrebujete ľudí. Nie starcov s nostalgiou za Sovietskym zväzom, ale mladú, živú silu.

Lenže dopadlo to presne naopak. Vladimir úspešne dosiahol to, že tá inteligentnejšia polovica mladých Rusov (aj s počítačmi) emigrovala do Kazachstanu, Gruzínska či Dubaja hneď pri prvej vlne mobilizácie. Tá druhá, menej šťastná polovica, momentálne úspešne testuje pevnosť ukrajinskej pôdy v záujme „veľkej vlasti“.

Výsledok? O pár rokov bude priemerným obyvateľom Ruskej federácie sedemdesiatročná bábuška v gumených čižmách, ktorá bude na dvore v samovare variť kôru zo stromov a nadávať na západný imperializmus. Keď potom prídu Číňania s kufríkmi plnými jüanov brať si Sibír, nebude ich mať kto zastaviť. Jediný odpor, s ktorým sa stretnú, bude partia nahnevaných dôchodkýň mávajúcich drevenými valčekmi na cesto. A to sa tie suroviny budú veru deliť s pesničkou na perách!

Vladimirovi tak nakoniec zostane v bunkri len kufrík plný bezcenných rubľov a oči pre plač. Nuž, kto seje vietor, žne búrku. A kto buduje impérium z preglejky, lacnej vodky a korupcie, ten nakoniec zistí, že jeho slávna ríša má menšiu hodnotu ako žetón do nákupného košíka v moskovskom supermarkete. Hlavne, že na začiatku to bolo také pekné propagandistické víťazstvo!

264