Zodpovednosť, ktorá sa nedá vymazať: Keď politický pragmatizmus a dvojaký meter víťazia nad ochranou detí

Slovenská politika zažila už mnoho škandálov, no prípad exposlanca hnutia Slovensko (bývalého OĽaNO), ktorého v Česku usvedčili internetoví aktivisti („lovci pedofilov“) z online obťažovania malého dievčatka, predstavuje morálne dno. Nejde len o zlyhanie jednotlivca. Tento prípad je desivým dôkazom toho, čo sa stane, keď sa moc nad výberom ľudí centralizuje do rúk jediného človeka, ktorý odmieta prijať zodpovednosť.

Igor Matovič dlhodobo vystupuje v pozícii neomylného arbitra morálky, ktorý exkluzívne vlastní patent na boj proti mafii, s obľubou poučuje politických oponentov a neustále reční o ochrane tradičnej rodiny. Realita zostavovania kandidátok jeho hnutia je však postavená na celkom iných základoch.

Predseda si všetkých kandidátov vyberá osobne. Chce mať nad procesom stopercentnú kontrolu – výber má stáť na lojalite, poslušnosti a občasných náhodných úlovkoch z internetu či mítingov, kde je hlavným kritériom extrémna servisnosť voči predsedovi. Ak si však šéf hnutia osobne prisvojuje právo rozhodovať o každom jednom mene, automaticky by mal na seba brať aj absolútnu politickú a morálnu zodpovednosť za to, koho pustil do parlamentu.

Prísny na iných, slepý k vlastným

Najväčším paradoxom a zároveň najväčším morálnym zlyhaním celej situácie je ukážkový dvojaký meter, ktorý hnutie Slovensko dlhodobo uplatňuje.

Zatiaľ čo pri akomkoľvek, čo i len vzdialenom podozrení či prešľape politických oponentov, dokáže Igor Matovič zvolávať mimoriadne tlačové konferencie, nakrúcať emotívne videá, ukazovať tabuľky a rečniť o morálnom dne spoločnosti, pri vlastných ľuďoch nastupuje hrobové ticho a vyhýbanie sa akejkoľvek sebareflexii. Keď zlyhá súper, je to dôkaz mafiánskeho systému. Keď zlyhá človek, ktorého mal Igor Matovič osobne vybrať na kandidátku, zrazu platí kolektívna amnézia a snaha problém ututlať.

Závažný trestný čin proti najzraniteľnejším

Konanie, ktoré je aktérovi tohto prípadu pripisované v súvislosti s kontaktovaním neplnoletých osôb za účelom sexuálneho zneužívania (tzv. online grooming), napĺňa znaky trestnej činnosti podľa slovenského Trestného zákona (zákon č. 300/2005 Z. z.):

§ 201b Trestného zákona – Lákanie osôb mladších ako päťnásť rokov na účely sexuálneho zneužívania: Kto prostredníctvom internetu vyhľadáva osobitne zraniteľnú osobu mladšiu ako 15 rokov s úmyslom spáchať trestný čin sexuálneho zneužívania alebo jej navrhuje stretnutie, dopúšťa sa závažného trestného činu.

Tu sa však vynára najzávažnejšia otázka, o ktorej sa v zákulisí šepká: Vedelo sa o tom už predtým?

Podľa informácií z prostredia politickej strany vraj malo mať vedenie a najbližšie okolie hnutia indície alebo upozornenia na správanie tohto človeka ešte skôr, ako sa ocitol na kandidátke. Ak je to pravda, nešlo o žiaden nešťastný omyl. Išlo o kalkul, že dotyčný prinesie do volieb potrebné hlasy, a azda aj spoliehanie sa na to, že deti z marginalizovaných rodín alebo ich okolie nebudú mať silu, peniaze ani odvahu brániť sa právnou cestou.

Ako vyzerá skutočná politická kultúra vo svete?

V demokratických krajinách západnej Európy či v Škandinávii by takýto škandál viedol k okamžitému politickému zemetraseniu.

Keď v Spojenom kráľovstve alebo v Nemecku čelia politici čo i len tieňu podozrenia z nedostatočnej previerky svojich nominantov v citlivých morálnych otázkach, lídri strany neodkladne vyvodzujú dôsledky.
Napríklad v severských krajinách je štandardom, že líder politického subjektu v momente, keď sa zistí, že do politiky presadil závadovú osobu napriek varovaniam, sám položí funkciu.

Slovenská realita je však iná. Politik, ktorý dokáže na sociálnych sieťach hodiny verejne pitvať súkromné správy iných a klásť podmienky, teraz ukazuje zbabelé ticho. Kde je tá chlapská odvaha postaviť sa pred verejnosť a povedať: „Prepáčte, je to moja chyba, ja som ho osobne vybral a ja zaňho nesiem plnú zodpovednosť“?

Hnutie, ktoré stavilo svoju existenciu na rečiach o morálke, spravodlivosti a čistých rukách, si nemôže dovoliť tolerovať prítomnosť ľudí s podozreniami na najzávažnejšie formy obťažovania detí. Kto zbabelo uteká pred zodpovednosťou v momente, keď ide o ochranu detí, nemá v slovenskej verejnej sfére čo hľadať!

193