Monolit proti novej hrozbe pre svetový mier už dlho ohrozuje Slovensko. Prečo však protiruské sankcie blokuje aj Francúzsko?

Rusko malo vždy poruke svoje cárske, poprípade sovietske kolóny. V súčasnosti k nim už diplomaticky nepatrí Maďarsko, ale stále sa v rozháranej EÚ môžu spoľahnúť na Slovensko a Bulharsko, je to už vari akási cyrilo-metódska tradícia. Je zvláštne, že oba národy (a môžeme pripočítať Rumunsko) patrili k skalným spojencom Veľkonemeckej ríše proti Západu.

Sankcie proti agresorovi nemajú dobrý zvuk, sú iba alternatívou pre vyhnutie sa vojne a vojnám častejšie nezabránili ako zabránili. Sankcie proti Japonsku zo strany Západu Ríšu vychádzajúceho slnka skôr povzbudili ako odstrašili, aj keď úmysel bol dobrý: Odstrašiť! Odradiť! Varovať! Nepodarilo sa, sankcie nie sú samospasiteľné. Sankcie nezabrali, vychádzajúce slnko išlo ďalej a ďalej a hlavné obete nevydarených sankcií – Číňania či Kórejčania – už môžu iba pochmúrne plakať nad nespravodlivými dejinami.

Slovensko získalo spojenca, o ktorom sa mu ani nesnívalo

Sankcie namierené na Rusko po jeho útoku na Ukrajinu – vlastne ide o trestné kroky proti tým, ktorí sa správajú nespratne a ohrozujú medzinárodný poriadok – narazili na „nekonsenzus“ v EÚ. Absurdné „právo veta“ sa uplatnilo pri nepredlžení sankcií, pričom menovite išlo o trestné kroky proti miliardárovi A. Usmanovovi. Je to iba malá ryba vo veľkom rybníku novoruského imperiálno-oligarchického systému, ale predstavuje akúsi „moc bezmocných“ v spolku združenom v organizácii zvanej EÚ. Šéfka Komisie EÚ U. von der Leyenová diplomaticky pripustila, že spor o ruských miliardárov „komplikuje sankčný kurz Komisie“. Aj malí a bezmocní dokážu až výsmešne vytŕčať svoju moc, keď je to také ľahké a navyše to znie srdnato: „Nedali sme sa!“ „Máme svoju hrdosť!“ Iba hľadať rozdiel medzi hrdosťou, ktorá nič nestojí, a úbohosťou, ktorá sa nedá merať, je dosť ťažké.

Podľa rýchlych mediálnych informácií to nebolo iba Slovensko, ktoré blokovalo predĺženie sankcií proti Rusku, proti ich pokračovaniu sa postavilo aj Francúzsko, a to už je vzhľadom na jeho demografickú a ekonomickú silu v EÚ niečo viac ako trpasličie Slovensko. Ibaže Slovensko má právo „veta“, tak nech sa páči. V európskom súznení ešte nič nie je stratené, rozhovory o dosiahnutí jednomyseľnosti pokračujú, aj keď do hry vstupujú aj iné mená zo sankčného zoznamu. Konkrétne Slovensko si vypýtalo vyškrtnúť zo zoznamu transkribovaných zločincov prinajmenšom jedno meno. Ale prečo k tomu muselo prísť, nám dezorientovane politicky žijúcim občanom Slovenskej republiky a divákom TV, musel poučne podávať sám pán minister zahraničných vecí SR (MZVSRAEZ)? Každý divák vedel, ktorá bije, podobne ako vedel, prečo Slovensko nevedelo adresne odsúdiť zapojenie sa Severnej Kórey do vojny proti Ukrajine. Chýbali vraj dôkazy…

Sankcie alebo vojna

Inak, sankcie EÚ proti Rusku sa míňajú určením. V ich hľadáčiku je okolo 3 000 osôb a organizácií s väzbami na ruský mocenský aparát, ruské a proruské zbrojárske skupiny alebo na aktérov, ktorí sa podieľajú na vojne proti Ukrajincom. EÚ má však mechanizmus, ktorý klubu „27“ znemožňuje prijímať rázne a potrebné rozhodnutia. Stačí jeden slovenský alebo bulharský trójsky poník a už je neskoro naháňať nedostihnuteľné. Že sa k slovenskému trójskemu poníkovi pridal aj veľký európsky kôň ako Francúzsko už nechajme na tom povestnom koňovi. Nie iba preto, že má väčšiu hlavu ako ekonóm.

246