Slovensko nepotrebuje vojnu medzi mužmi a ženami. Potrebuje normálnu spoločnosť, kde mama nemusí byť superhrdinka a otec len živiteľ

Som žena. Nie som obeť. Nečakám, že ma niekto bude zachraňovať. Nechcem špeciálne zaobchádzanie a už vôbec nie miesto pri stole len preto, že som žena. Chcem iba jednu vec. Aby pravidlá platili rovnako.

Znie to jednoducho. Tak prečo je to niekedy také ťažké?

Na Slovensku máme rovnosť žien a mužov zakotvenú v zákonoch. Ženy študujú, pracujú, podnikajú, vedú firmy, sú lekárky, učiteľky, vedkyne, političky, policajtky aj vojačky.

Na papieri je veľa vecí vyriešených. Lenže život sa na papier nehrá.

„Môžeš mať všetko“

Tú vetu som počula veľakrát. Môžeš mať kariéru. Môžeš mať rodinu. Môžeš byť úspešná. Môžeš byť matka.

Áno, lenže niekedy mám pocit, že zabúdame na jednu maličkosť. Nemôžeš byť na dvoch miestach naraz. Keď ráno odvediem dieťa do školy, nemôžem byť zároveň o siedmej na pracovnom stretnutí na opačnom konci mesta. Keď dieťa ochorie, nemôžem ho poslať do práce namiesto seba. Keď príde rodičovské združenie, lekár alebo problém, niekto tam musí byť. A keď som na to sama, tým „niekým“ som väčšinou ja. Nie je to sťažnosť.

Je to realita.

A práve tu sa začína skutočná debata o rovnosti.

Nie každý rozdiel je diskriminácia

Povedzme si však aj nepríjemnú pravdu. Nie každé rozhodnutie, ktoré sa žene nepáči, je diskriminácia. Nie každý muž, ktorý nesúhlasí so ženou, je mizogýn. Nie každý rozdiel v plate znamená, že niekto nenávidí ženy. Rozdiely môžu súvisieť s profesiou, pracovným časom, praxou, vzdelaním, pozíciou či tým, kto zostal doma s deťmi. Toto treba povedať nahlas. Lebo ak chceme skutočnú rovnosť, nemôžeme manipulovať číslami podľa toho, čo sa nám práve hodí.

Ale zároveň platí aj opačná vec: Ak existuje rozdiel, ktorý vzniká preto, že som žena, potom je to problém.

Nie ženský problém.

Spoločenský problém.

Slovensko stále nie je krajinou, kde majú ženy rovnaké šance

Podľa Gender Equality Index 2025 od Európskeho inštitútu pre rodovú rovnosť dosiahlo Slovensko 57, 2 bodu zo 100 a zaradilo sa na 20. miesto v Európskej únii. Priemer EÚ bol 63,4 bodu. Najslabšou oblasťou Slovenska je pritom zastúpenie žien v rozhodovacích pozíciách.

To je číslo.

Ale za každým číslom sú konkrétne ženy – žena, ktorá sa uchádzala o miesto, žena, ktorá sa po materskej vracala do práce, žena, ktorá sa rozhodovala, či si môže dovoliť druhé dieťa, alebo žena, ktorá sa po rozvode snaží zabezpečiť domácnosť.

A žena, ktorá večer zaspáva s otázkou: „Ako to všetko zajtra zvládnem?“

Samoživiteľka nepotrebuje medailu

Samoživiteľky často označujeme za hrdinky. Možno to znie pekne, ale ja nechcem byť hrdinka. Chcem normálne fungovať. Chcem prácu, ktorá mi umožní uživiť rodinu. Chcem škôlku, na ktorú sa môžem spoľahnúť. Chcem školu, ktorá chápe, že dieťa niekedy jednoducho ochorie. Chcem systém, ktorý nepovažuje rodiča starajúceho sa o dieťa za problém. A nechcem, aby mi niekto tlieskal za to, že som zvládla to, čo by v normálnej spoločnosti nemalo byť hrdinstvom.

Chcem, aby bolo normálne byť rodičom.

Aj matkou, aj otcom.

A teraz niečo aj mužom

Keď hovoríme o právach žien, nemali by sme zabudnúť na mužov. Pretože rovnosť neznamená, že jedným pridáme práva a druhým ich vezmeme. Dobrý otec nie je návšteva vo vlastnej rodine. Otec, ktorý chce byť so svojím dieťaťom, nemá byť automaticky podozrivý. A muž, ktorý chce zostať doma s dieťaťom, by nemal počúvať, že „to nie je chlapské“.

Aj muži majú právo byť rodičmi.

Aj oni majú právo starať sa.

Aj oni majú právo byť unavení.

A aj oni majú právo povedať: „Potrebujem pomoc.“

To nie je slabosť, to je normálny život.

A potom je tu násilie

Tu už nie je priestor na relativizovanie. EIGE uvádza, že podľa údajov z prieskumu z roku 2021 uviedlo na Slovensku 38 % žien vo veku 18 až 74 rokov skúsenosť s fyzickým a/alebo sexuálnym násilím od veku 15 rokov; 31 % uviedlo násilie zo strany intímneho partnera. To nie je politický slogan. To je bezpečnostný problém. Žena, ktorá sa bojí vlastného partnera, nepotrebuje prednášku o tom, ako má byť silnejšia.

Potrebuje ochranu.

Fungujúcu políciu, fungujúce súdy.

Fungujúci systém pomoci.

A spoločnosť, ktorá jej nebude hovoriť: „Prečo si od neho jednoducho neodišla?“

Niekedy totiž práve táto otázka ukazuje, ako málo rozumieme realite človeka, ktorý je v pasci.

Nechcem byť prijatá preto, že som žena

Toto je možno najdôležitejšia vec. Nechcem, aby ma firma prijala preto, že som žena. Nechcem byť povýšená preto, že som žena. Nechcem byť v politike preto, že som žena. Chcem byť prijatá, pretože som dobrá. Chcem byť povýšená, pretože som schopná. Chcem vyhrať voľby, pretože mi ľudia veria. A presne to isté by som chcela pre muža. Rovnosť totiž neznamená, že všetci musíme dostať rovnaký výsledok. Znamená, že máme dostať férovú šancu.

Možno by sme mali prestať hovoriť o ženách ako o slabšom pohlaví. Nie sme slabšie, ale nie sme ani stroje. Môžeme byť silné a zároveň unavené. Môžeme byť samostatné a zároveň potrebovať pomoc. Môžeme byť matky, partnerky, podnikateľky, zamestnankyne, političky, lekárky, učiteľky. A môžeme byť niekedy jednoducho len ženami, ktoré majú zlý deň.

To všetko je v poriadku.

Pretože skutočná rovnosť nezačína v parlamente.

Začína doma.

V tom, kto vstane k dieťaťu. V tom, kto navarí. V tom, kto vezme dieťa k lekárovi. V tom, kto podporí partnerku v práci. V tom, kto podporí partnera v rodičovstve. V tom, či sa dievčaťu povie, že môže byť čímkoľvek. A či sa chlapcovi povie, že môže byť dobrým otcom bez toho, aby sa za to musel hanbiť.

Nechcem privilégium, chcem férovosť

Slovensko nepotrebuje vojnu medzi mužmi a ženami. Potrebujeme normálnu spoločnosť. Takú, v ktorej žena nemusí dokazovať, že je silná, aby ju brali vážne. Takú, v ktorej muž nemusí predstierať, že nič necíti, aby bol považovaný za silného. Takú, v ktorej matka nemusí byť superhrdinka. A otec nemusí byť iba živiteľ. Takú, v ktorej sa človek neposudzuje podľa pohlavia, ale podľa toho, čo vie, čo robí a ako sa správa k ostatným.

Som žena.

Nie som obeť. Nechcem osobitné privilégiá. Nechcem, aby ma niekto chránil pred mužmi. Chcem, aby ma spoločnosť chránila pred nespravodlivosťou. A ak má byť rovnosť skutočná, potom presne to isté musí platiť aj pre mužov. Pretože napokon nejde o to, kto je muž a kto žena. Ide o to, či dokážeme vytvoriť spoločnosť, v ktorej má každý človek rovnakú dôstojnosť, rovnakú šancu a rovnakú hodnotu.

A možno práve tam sa začína skutočná rovnosť.

Nie v zákone. Ale v nás.

Autorka: Andrea Havranová