Dva týždne nádejí. 70 rokov od maďarských „udalostí“ v roku 1956 boli ako krásny sen, ale Maďari vtedy nemali šancu

Propaganda v satelitných krajinách sovietskeho bloku tieto udalosti vo svojich historických paškviloch označovala ako kontrarevolúciu, čo bol štandardný názov pre všetko už v zárodkoch antikomunistické a najmä antisovietske. Dnes sa maďarskí historici aj verejnosť zhodujú v tom, že tieto udalosti si zaslúžia honosný názov revolúcia. Koncom osemdesiatych rokov sa niektorí maďarskí zástancovia režimu pokúšali o kompromis medzi revolúciou a kontrarevolúciou, bola to vraj národná tragédia.

Pre ľudí so zľahčujúcim prístupom to boli iba nepokoje, ešte iní v týchto udalostiach vidia povstanie, zrejme najvhodnejším synonymom bude ale maďarské ľudové povstanie. V každom prípade sa tieto “udalosti“ výrazne odlišovali od revolty, ktorá prislúcha lokálne obmedzenej vzbure a o nepokojoch sa nedá už vôbec hovoriť. Československý pokus o reformu komunizmu o niečo viac ako desať rokov neskôr išiel zhora a jednalo sa najprv o najobyčajnejší stranícky puč v kultúrne sa uvoľňujúcom prostredí. Prakticky vo všetkých západných publikáciách vrátane knižných encyklopédií sa pred rokom 1989 pre maďarskú jeseň 1956 používalo označenie revolúcia. V Sovietskom zväze trvali na kontrarevolúcii, iba v zábleskoch odmäku a potom v období glasnosti sovietski publicisti opatrne prechádzali na pojem sobytija (udalosti).

Po východonemeckom robotníckom povstaní v roku 1953 a robotníckom protivládnom výbuchu v Poznani v r. 1956 je táto revolúcia tretím najväčším de facto protikomunistickým vystúpením v sovietskom bloku od uchopenia moci „marx-leninčíkmi“. Iste k týmto trom fenoménom môžeme voľne priradiť aj revoltu robotníkov v Plzni, ale tú potlačili skôr, než sa stačila rozšíriť a nadobudnúť protisystémový charakter.

Maďarská revolúcia 1956 krok za krokom

Maďarskí historici ohraničujú ľudové povstanie v svojej krajine dátumami 23. október až 10. november 1956. Spúšťačom bol prejav Nikitu Chruščova na „destalinizačnom“ XX. zjazde sovietskych komunistov a v Budapešti sa 23. októbra konala demonštrácia vysokoškolských študentov, ktorá žiadala demokratické a hospodárske reformy. Protesty sa pomaly šírili a príslušníci tajnej služby ÁVH, čo bol akronym pre Štátny ochranný úrad, začali na demonštrantov strieľať, čím rozpútali celonárodný vzdor. Maďari komunistov nenávideli, ale to podľa vtedajších pamätníkov nebolo nič v porovnaní s nenávisťou k ÁVH, ktorej právomoci a metódy boli podobné ako u československej ŠtB koncom štyridsiatych a počiatkom päťdesiatych rokov. ÁVH bol známy svojou brutalitou, mučiacimi metódami a sadizmom.

Lenže potomkovia Hunov, ktorí prišli do Karpatskej kotliny na „malých chlpatých koníkoch“, ako nám kedysi vysvetľoval jeden slovenský národovecký vodca a vychýrený historik, nemali zmysel pre zamatové uskutočnenie revolúcie a odmietli nebyť ako oni. Vtrhli do sídla tajnej služby, mnohých zmlátili, niektorých obesili na kandelábroch a potom sa do ich ešte sa triasúcich alebo mŕtvych tiel triafali ukoristenými zbraňami. Trochu morbídne a pripomína to obesenie B. Mussoliniho, ale takto naturalisticky to aspoň vo svojej knihe Revolution in Hungary na základe stoviek zozbieraných svedeckých výpovedí podáva americký historik Paul Zinner.

Sovietsky zväz hneď na počiatku povstania reagoval tým, že poslal ozbrojené sily do Budapešti, ale napokon ich stiahol. Udalosti nabrali prudký spád. Imre Nagy, predtým v nemilosti, sa vrátil na čelo vlády ako jej predseda. Pripomeňme, že v normálnej komunistickej krajine je najmocnejším človekom šéf (prvý, popr. generálny tajomník) štátostrany, ale v rozbúrených októbrových a novembrových dňoch vtedajšia Maďarská strana práce (krycí názov pre komunistickú stranu) sa mužom č. 1 stal predseda vlády. A ukázalo sa, že Nagy je skutočne zákerný kontrarevolucionár. Siahol na všetko, čo je „marx-leninčíkom“ sväté: zrušil cenzúru, rozpustil ÁVH, nechal z väzenia prepustiť antikomunistov, ohlásil slobodné voľby, požiadal o odchod sovietskych vojsk z územia Maďarska, oznámil, že Maďarsko vystupuje z Organizácie Varšavskej zmluvy a proklamoval neutralitu krajiny po vzore susedného Rakúska, lenže bez súhlasu pána v Kremli. Smiešne, však? Tu už ani N. Chruščov neváhal ani trochu. Nariadil masívnu inváziu a 4. novembra poslal do Budapešti tanky pod velením ostrieľaného maršala Koneva. Maďari (najmä robotníci a mládež) sa bránili v krvavých pouličných bojoch, ale už 8. novembra bola takmer celá Budapešť v sovietskych rukách. 10. novembra bol koniec revolúcie, Maďari prehrali. Ako vodcu im Sovieti nainštalovali Jánoša Kádára, ktorý predtým spolupracoval s Nagyom, ale pragmaticky od neho dezertoval (trochu to pripomína neskorší tandem Dubček – Husák)

Drsné zúčtovanie

Podľa dnes ustálených údajov zahynulo v bojoch okolo 2 500 Maďarov a 700 sovietskych vojakov. I. Nagy sa uchýlil na juhoslovanské veľvyslanectvo, ale po dvoch týždňoch ho údajne ľsťou vylákali von, kde ho zatkla sovietska KGB. V r. 1958 ho popravili za vlastizradu. Popravených bolo spolu cca 300 účastníkov revolúcie, tisícky skončili vo väzení (prepustení väčšmi v r. 1963). Asi 200 000 Maďarov emigrovalo, spravidla do Rakúska.

Maďarsko až do roku 1989 ostalo v zahraničnej politike disciplinovaným satelitom Moskvy, ale vo vnútornej politike Kádárov režim postupne uvoľňoval tlak a Maďarsko sa stalo najliberálnejšou krajinou sovietskeho bloku. Túto éru tí starší slovenskí občania dobre poznajú z čias, keď sa do Budapešti vydávali na nákupné lúpežné výpravy. Na Západe túto epochu označovali posmešne ako „gulášový komunizmus“.

168