Prečo sa odporcovia sovietskeho komunizmu stávajú sympatizantmi idey veľkého Ruska a ruskej rozpínavosti

Príkladov môžeme nájsť množstvo, tým najsmutnejším je asi „obrátenie“ Alexandra Solženicyna, ktorého antikomunizmus vzývali davy západných intelektuálov, najmä historikov sústrediacich sa na vývoj v Sovietskom zväze. Spolu s Andrejom Sacharovom patril napr. v bývalom Československu k najviac pošpiňovaným a očerňovaným ruským disidento. Po svojom návrate do Ruska až do svojej smrti podporoval veľkoruskú politiku a považoval za neprípustné, aby sa pravoslávne národy ako Ukrajina alebo Bielorusko stali „obeťou“ západného myslenia a jeho integračných štruktúr, či už si to prajú, alebo nie. Proste nie, nedovolíme!

Problémy, ktoré exiloví myslitelia mali so Sovietskym zväzom, sa netýkali ani tak ruského expanzionizmu (určitou výnimkou bol vpád do Afganistanu), ale marxistického náboženstva, ktoré sa z ortodoxného marxizmu vyvinulo v marxisticko-leninsko-stalinistický hybrid a konkurenčné náboženstvá, na prvom mieste, samozrejme, pravoslávie, nemilosrdne potieral. Štát ho iba so zaťatými zubami musel tolerovať, kým sami nezaniknú. Pád komunizmu vo východnej Európe religiozitu obyvateľstva príliš nezvýšil, ale pre cirkvi, pre v ruskom prípade pravoslávnu cirkev, to znamenalo koniec prenasledovania a možnosť vrátiť sa k pôvodnému tradičnému vplyvu. Jednu podmienku však musela splniť: identifikovať sa so štátom. To nebolo nijak ťažké, patrilo to k tradícii a noví vládcovia (najmä Putin) si dobre uvedomovali silu tohto spojenia zoči-voči starému sporu ruských intelektuálov, či sa má Rusko orientovať na východ alebo na západ.

O bezbožný západ cirkev, samozrejme, záujem nemala, a keď dokonca najvyšší a nesporný šéf Kremľa de facto politicky konvertoval na pravoslávie, nebolo čo riešiť. Chvíľami to vyzerá, že ak by sa stal Putin dlhodobejšie neschopným vykonávať svoj úrad, za svojho zástupcu by pokojne mohol ustanoviť Kyrilla I, patriarchu Moskvy a celej Rusi. Vo výbojnej politike Ruska, ktorú interpretujú ako obranu pred Západom a ohrozením zo strany NATO a EÚ, by sa zrejme nič nezmenilo.

Prečo marxizmus stroskotal

Ako príklad masívneho úteku ruskej predrevolučnej inteligencie k marxizmu môže slúžiť Nikolaj Berďajev, iný neskôr „napravený marxista“. Aj on podľahol móde, prišiel na chuť marxizmu, kým sa mu po boľševickej revolúcii a krvavej občianskej vojne nezunoval a Rusko, vlastne už rodiaci sa ZSSR) opustil. Po exile v Berlíne v Paríži vytvoril zaujímavý filozoficky-náboženský konštrukt. Novému Rusku ho už predstaviť nedokázal, na rozdiel od Solženicyna sa tam nikdy nemohol vrátiť, keďže krátko po vojne zomrel vo Francúzsku. Škoda, že nebol v exile v Prahe ako mnohí iní exiloví Rusi, tým sa návrat do Ruska splnil, pretože ich tam po dobytí Prahy odvliekla ruská tajná služba, ktorá na zradcov úspešne poľovala.

Jeho knihy sa však dali aj počas komunistického režimu čítať aj v komunistickom Československu, pretože v iných jazykoch vychádzali s rôznymi obmenami jeho mena a unikli pozornosti cenzorov. Vydávali ho aj ruskí emigranti v Argentíne v edícii Collección Austral a dostali sa v španielčine aj do niektorých knižníc v ČSR/ČSSR. Od r. 1990 sa v Česku aj na Slovensku opäť publikuje, zatiaľ som narátal takmer 20 českých a slovenských titulov.

Marxizmus, resp. komunizmus chápe Berďajev ako čistú náboženskú doktrínu a nebolo náhodou, že ho poskladal do mesiášskej podoby mysliteľ z rodiny s rabínskou tradíciou. Žid Karol Marx, nežid by to v takejto podobe nedokázal. Judaistickému učeniu dal úplne iný oblek, ale inak sa ho verne pridržiava. Boh existuje, ale ako železná zákonitosť dejín. Ľudstvo čaká vykúpenie, ale najprv bude musieť prísť mesiáš a ten je vlastne na ceste, už sa zreteľne prejavuje vo svete. Tým spasiteľom má byť robotnícka trieda, tá vraj porazí satana – vládnucu vrstvu – v neľútostnom triednom boji, ujme sa vlády nad svetom a nastane raj – spoločnosť bez vykorisťovateľov. A bác! Dejiny máte pred sebou na tácke, ako keby ste ošúpali zemiak.

Čo by bolo, keby…

Berďajev, podobne ako Solženicyn, bol rozčarovaný materializmom, konzumentstvom a neznabožstvom západnej spoločnosti. Bolo by iste zaujímavé sledovať, ako by sa v dnešnom Rusku správal k vládnucej klike, ktorá sa predsa šíreniu takýchto zjavov usiluje za každú cenu, aj za cenu vojny, zabíjania a ničenia, zabrániť.

111