Zatiaľ čo arabský svet pred nimi varuje, Brusel im posiela granty. Ako Moslimské bratstvo prerástlo do srdca Európy

Hlasovanie v Európskom parlamente, v ktorom 381 poslancov vyzvalo na zaradenie Moslimského bratstva na zoznam teroristických organizácií EÚ, strhlo oponu z jedného z najväčších politických tabu moderného Západu. Kým v arabskom svete je toto hnutie dávno na indexe ako existenčná hrozba, európske inštitúcie ho celé dekády kŕmili dotáciami, poskytovali mu legislatívny azyl a pozývali jeho zástupcov k ministerským stolom.

Najpálčivejšou absurditou celej debaty zostáva fakt, že pred Moslimským bratstvom nevarujú primárne európski pravicoví politici, ale samotné moslimské monarchie a republiky – Egypt, Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty i Bahrajn klasifikovali bratstvo ako teroristickú organizáciu. V Káhire aj Rijáde si vládne elity dávno uvedomili, že jeho konečným cieľom nie je dialóg, ale systematická deštrukcia sekulárnych inštitúcií a postupný návrat k náboženskej teokracii.

Zatiaľ čo arabské bezpečnostné zložky rozbíjali ich ilegálne siete a trestali ich lídrov, funkcionári hnutia si zbalili kufre a zamierili na sever. V Bruseli, Paríži, Londýne či Viedni si obliekli obleky, založili občianske združenia a osvojili si slovník európskeho liberalizmu.

Turecká páka a katarský plyn: Sponzori v pozadí

Moslimské bratstvo v Európe neprežilo len vďaka vlastnej šikovnosti – stáli za ním stovky miliónov eur a geopolitický cynizmus dvoch hlavných patrónov:

Erdoğanovo Turecko: Vládna strana AKP urobila z politického islamu svoju primárnu exportnú komoditu. Istanbul slúži ako bezpečné logistické a mediálne útočisko pre funkcionárov bratstva, zatiaľ čo prezident Recep Tayyip Erdoğan využíva spriaznené komunity v západnej Európe ako mocenskú páku na vydieranie európskych vlád v migračných a bezpečnostných otázkach.

Katar a kauza „Qatar Papers“: Vyšetrovanie a uniknuté dokumenty známe ako Qatar Papers čierne na bielom odhalili, ako štátom riadená nadácia Qatar Charity napumpovala desiatky miliónov eur do výstavby viac než stovky mešít, škôl a kultúrnych centier po celom Francúzsku, Taliansku a Nemecku. Išlo o cielené budovanie ideologickej infraštruktúry podriadené doktríne bratstva – a to v čase, keď európske vlády s Dauhou podpisovali zmluvy na odber LNG a zatvárali oči pred tokom špinavých peňazí.

Tichý entrizmus: Ako si Brusel sám zaplatil vlastné podkopávanie

Ako je možné, že Európa dovolila islamistickej sieti zapustiť také masívne korene? Odpoveďou je kombinácia byrokratickej slepoty, strachu z obvinenia z intolerancie a prepracovanej stratégie tzv. „entrizmu“ – tichého vnikania do štátnych a európskych štruktúr.

Moslimské bratstvo nevstupovalo na scénu bombami, ale úradnými žiadosťami. Typickým príkladom je organizácia FEMYSO (Forum of European Muslim Youth and Student Organisations). Hoci viaceré bezpečnostné zložky a analytici opakovane poukázali na jej personálne a ideologické prepojenia na siete bratstva, Európska komisia s touto mládežníckou platformou roky oficiálne viedla dialóg, pozývala ju na panelové diskusie a financovala jej projekty z európskych grantov. Až ostrý protest Paríža a francúzskej vlády prinútil Brusel prehodnotiť túto prax.

Inkubátor radikalizácie: Podhubie pre budúci teror

Európsky establišment roky živil ilúziu, že existuje nepriechodný múr medzi „nenásilným“ politickým islamom bratstva a brutálnym džihádom al-Káidy či ISIS.

Bezpečnostné služby (vrátane nemeckého Spolkového úradu na ochranu ústavy (BfV)) však pred touto lžou vystríhajú čoraz naliehavejšie. Bratstvo definujú ako dlhodobú, plazivú hrozbu pre slobodný demokratický poriadok. Z ich pohľadu predstavuje Moslimské bratstvo inkubátor radikalizácie:

1. Buduje izolované paralelné spoločnosti riadené normami šaríe namiesto európskych zákonov.

2. Odmalička vštepuje mladým generáciám odpor k sekularizmu, rovnosti pohlaví a slobode prejavu.

3. Vytvára psychologické a sociálne podhubie, v ktorom je prechod k násilnému extrémizmu už len logickým vyústením.

Hlasovanie v Európskom parlamente je prvým realistickým pomenovaním problému, no zatiaľ len symbolickým. Pre zaradenie na oficiálny sankčný zoznam teroristov je v Rade EÚ potrebná jednohlasnosť – a tá sa pri diplomatických ohľadoch na Ankaru, závislosti od katarského plynu a rozdielnych právnych štandardoch v členských štátoch hľadá ťažko.

Otázka však už nestojí tak, či Brusel dokáže nájsť právnu kľučku. Otázka znie, dokedy bude európsky kontinent financovať a tolerovať vlastných hrobárov pod zámienkou ochrany hodnôt, ktoré samotné Moslimské bratstvo plánuje vymazať.

124