Francúzsko zažíva reprízu študentskej jari z roku 1968 a volebne neúspešná opozícia opäť využíva lacný radikalizmus

Vo Francúzsku na uliciach horia autá a sú obsadzované školy. Francúzi sú na to už zvyknutí, protesty študentov patria k naturelu a nespútanému adrenalínu každej mladej generácie, ak ju riadne nepritlmí čižma režimu. Lenže takú tvrdú čižmu Francúzsko nemá a nechce mať, nie sme na Námestí Nebeského pokoja v Pekingu v roku 1989. Áno, Francúzi si zvykli na pouličné násilie, teraz ale čelia novému fenoménu: výtržnostiam volebne frustrovanej ľavice v spojení s moslimskými radikálmi.

Politická strana so srdnatým umelecko-básnickým názvom La France insoumise (prekladáme ako Nepoddajné Francúzsko, skratka LFI) sa spojila s radikálnymi francúzskymi moslimami, aby sa postavila proti prísnym podmienkam na stredných školách. Neskôr sa pridali aj niektoré vysokoškolské zariadenia a nabalili sa ďalšie požiadavky, ktorých spoločným cieľom je pád prezidenta Macrona. Francúzska reportérka Nora Bussigny v rozhovore pre časopis Le Point vidí za nepokojmi (zatiaľ v Marseille, Nantes, Bordeaux a na predmestiach Paríža) výsledok vplyvných sociálnych sietí, ktoré prepájajú krajnú ľavicu a odnož Moslimského bratstva vo Francúzsku. Toto spojenie trvá dávnejšie, dynamicky sa však zintenzívnilo na prelome septembra a októbra, kedy vypukli násilnosti. Stovky škôl sú blokované, nevyučuje sa, na uliciach horia autá. Vo Francúzsku nič nové pod slnkom, ale niektoré svetové televízne stanice a tlačové agentúry uvádzajú atraktívne titulky ako Francúzsko v plameňoch.

Účelové spojenectvo ľavice a moslimských radikálov

Tzv. štandardná ľavica sa síce od svojej radikálnej sestry a jej spojenia s moslimskými výtržníkmi dištancuje, ale iba akosi vlažne. V nepokojoch nápadne vyčnieva islamské združenie Les Étudiants Musulmans de France. Rovnako málo nenápadné sú palestínske vlajky. Propalestínske akcie sú po celom Francúzsku k videniu už od októbra 2023, ale hnev spravodlivo rozhorčených občanov nie je namierený proti organizácii Hamasu, ktorú EÚ vedie na listine teroristických organizácií, ale vyjadrujú jej podporu.

La France insoumise stojí a padá s mladými, rýchlo vykvasenými radikálmi, kde dominuje mládež z arabsko-islamského sveta alebo s koreňmi v tomto širokom regióne. Ľavicová poslankyňa Clémence Guetté sa hrdo pýši štatistikou, podľa ktorej od prezidentských volieb v roku 2022 pribudlo 4,3 milióna prvovoličov a „tí nás privedú k víťazstvu“. Prezidentské voľby v tomto štáte s prezidentským systémom sa majú konať na jar 2027. Zvláštne – ľavica si automaticky prisvojuje hlasy všetkých mladých ľudí nad 18 rokov.

Pre Francúzsko nič nové a ani dramaticky nebezpečné

Táto krajina by mala byť vlastne voči výtržnostiam dosť otrlá, aj tým študentským.S kúšobným kameňom bol rok 1968, to bola žatva pre študentské revolty. Najprv sa pustili do protestov študenti v Paríži, dokonca na slávnej Sorbonne. Podarilo sa im otriasť vládou de Gaulla spočiatku odmietaním pravidiel, ktoré neumožňovali spoločné ubytovanie študentov a študentiek na internátoch s argumentáciou, že sa tam množia pohlavné choroby (kondómy sa vtedy veľmi nepoužívali). Latinská štvrť v Paríži sa vtedy zmenila na ulice plné barikád a horiacich áut. Lenže priživili sa aj odbory a tie čo asi žiadali? Nie voľnú lásku. Zvýšenie platov chceli! A politicky sa pridala veľmi vplyvná Komunistická strana Francúzska (PCF), vtedy ešte zdravá, to až neskôr degenerovala na kontrarevolučný eurokomunizmus. Výsledkom bolo, že ulicami Paríža v jednom dni mašírovalo pol milióna Francúzov žiadajúcich odstúpenie prezidenta de Gaulla pod sloganom „Adieu de Gaulle“. Demonštrantom sa však nepodarilo, aby niekoho z nich policajti zabili, a tak de Gaulle vyhral. Vypísal predčasné parlamentné voľby, z ktorých nakoniec vládna pravica vyšla posilnená, trochu si polepšila štandardná ľavica, ale vplyv vtedy ešte slušných a sovietskemu modelu naklonených komunistov rapídne upadol (s eurokomunizmom sa „zhovadili“ až neskôr).

Rebélie študentov môžu, ale nemusia byť príznakom krízy

Vo Francúzsku sú rebélie študentov bežnou vecou, ale nevyvolávajú systémové zmeny. Skutočne krízový bol rok 1968, v roku 2026 to tak nevyzerá. Koho majú zvrhnúť? Voličov v demokratickom štáte, teda „ľud“? V roku 1968 demonštrovali študenti vo Varšave, to však ohrozovalo režim. Krátko predtým, v októbri 1967 zažilo aj Československo bezprecedentnú študentskú demonštráciu. Študenti z internátov na Strahove tiahli Prahou smerom na Hrad, nežiadali však obojpohlavné ubytovanie, chceli svetlo (na internátoch večer vypínali elektrinu). A tak skandovali „chceme svetlo“. Verejná bezpečnosť ich rozohnala obuškami, aby sa im v hlavách rozsvietilo, a vtrhla aj na strahovské internáty, kde ich izbu po izbe vyhľadávala a mlátila tých neosvietených. A zvyšok poznáte. V januári 1968 odstúpil z funkcie šéfa komunistov (1. tajomníka KSČ) Antonín Novotný a začala Pražská jar. V novembri 1989 tiež úradovali študenti, ale už s jasným alebo nejasným cieľom dosiahnuť zmenu pomerov. To sa im ako iniciátorom „zamatu“ aj podarilo.

Či sa francúzskym študentom podarí urobiť z ich republiky kalifát, je momentálne nepravdepodobné.