Šport a politika patria k sebe. Neberte nám ich, aj olympiády sú politickým podujatím, bez politiky by boli nudné

Neustále počujeme z rôznych strán, že politika do športu a tobôž na olympijské hry nepatrí. A ak sa budeme držať olympijskej vaty, teda toho blablabla, potom majú olympijské hry „prispievať k mierovejšiemu a lepšiemu svetu, vychovávať mladých ľudí v duchu priateľstva, solidarity, čestného zápolenia (fair play) a odstraňovania akejkoľvek diskriminácie“. Olympijské hry si deklaratívne „ctia zásadu politickej neutrality“.

Ale všetci vieme, že to je úplne inak a šport sa všeobecne zneužíva ako zbraň pre politické účely. Nemáme síce dosť vierohodných správ o starovekých antických olympijských hrách, kde počas ich konania údajne zbrane mlčali, ale keďže sa grécke mestské štáty takmer neustále bili, potom sa víťazstvá ich príslušníkov nepochybne považovali za demonštráciu ich vojenskej a politickej moci.

Politika „by tam nemala byť“

V kondicionále sa to číta už lepšie. Podmieňovací spôsob je systémom tvarov používaných na vyjadrovanie možného, pochybného alebo neistého deja. Ide teda o nejestvujúce, ale za istých okolností uskutočniteľné prípady. Takto nejako by to zo seba vysúkal čerstvo diplomovaný lingvista.

Takže asi väčšinovo dospejeme ku konsenzu, že politika by nemala mať v športe svoje vyárendované miesto, ale napriek tejto idealistickej méte ako mravnému príkazu je v ňom pevne zakotvená. Snahy o „očistu“ športu sa tak stali skôr potravou pre „snílkov“, pretože okrem politiky nadobudol šport aj obchodnú dimenziu. Prenikli doň popri biznise aj farmaceutický priemysel, reklama a doping. Ak chce športovec, ktorý sa zväčša nenaučil nič iné ako športovať, dobre zarábať a našetriť si na obdobie po kariére, musí si privyrábať na reklamách. Aby tam prišiel k veľkým peniazom, musí ako reklamný objekt podávať špičkové výkony a aby podával špičkové výkony, stojí pred ním často dilema dopingu. Skutočná katastrofa športu nastáva vtedy, ak doping schvaľujú alebo dokonca riadia národné športové výbory. Bývalé športové veľmoci Sovietsky zväz, Východné Nemecko a potom Rusko boli štátom organizovaným dopingom povestné.

Na olympijských hrách preto často nevíťazia tí najtalentovanejší, ktorí pri tréningoch tvrdo drú, ale tí, ktorým kryjú chrbát najúspešnejšie farmaceutické firmy, najpredajnejší športoví lekári-špecialisti a najpodvodnejšie testovacie laboratóriá.

Medzinárodný olympijský výbor (MOV) nepatrí k práve transparentným organizáciám, čo koniec koncov ukázala aj diskusia o boxerských „transženách“ na OH v Paríži. Nešlo síce o politiku, ale okamžite sa v politiku zvrhla, keďže jedna z kontroverzných účastníčok bola z členskej krajiny Ligy arabských štátov. Fanúšikov alžírskej mužatky vôbec nezaujímali jej chromozómy. Začali parížske ulice, metro a štadióny dobývať ako Bastillu v rukách s alžírskymi a palestínskymi vlajkami. Proti tomu nezmohol MOV vôbec nič.

Iste, už dávnejšie ho zneužívanie amatérskeho postavenia športovcov východným blokom prinútilo k zmene pravidiel a k posunu od pseudoamatérizmu k povoleniu účasti profesionálnych športovcov, takže profesionálmi sa stali nakoniec všetci. Olympijské športy tak prestali byť zamestnaním a stali sa povolaním. MOV je však úplne bezmocný voči problému vo veci komercionalizácie olympijských hier.

Koľko medailí máš, toľkokrát väčší je tvoj štát

Do rozpadu bipolárneho sveta slúžili prvenstvá na olympiádach k posilneniu jeho významu a jeho ideológie, čo bolo špecialitou komunistických krajín. Vždy po skončení OH štátom kontrolované médiá bilancovali úspechy a poukazovali na medailové zisky „socialistických krajín“ v porovnaní s tými kapitalistickými. Prakticky išlo o súboj sovietskych a amerických atlétov, pričom tým sovietskym masívne sekundovalo hlavne Východné Nemecko. Propaganda v tomto militarizovanom nemeckom štáte bola z pochybných úspechov (doping) svojich športovcov s tými západonemeckými priam vo vytržení a šport sa premenil na druhú bojovú líniu hneď za tou vojenskou a tesne pred trabantmi. Šport sa vyvinul v pôsobivý exportný artikel.

Humornou prestala byť táto športová súťaž s „kapitalizmom“ od prelomu 70. a 80. rokov, keď k úhlavným nepriateľom sovietskeho bloku pribudol popri americkom imperializme a sionizme aj maoizmus a komunistická Čína sa postupne stávala nielen demografickou a jadrovou, ale aj športovou mocnosťou. O spoločnom zisku medailí tábora mieru a socializmu už nebolo možné hovoriť.

Niektorí ľudia sa však na medaily zameriavajú aj dnes viac ako na zápasenie v jednotlivých olympijských disciplínach a pravdupovediac bolo až vzrušujúce pozorovať v Paríži honbu za medailami a pomer medzi Čínou a USA. Rusko svoje hviezdne svetové postavenie v športe už dávno stratilo, z účasti na OH v Paríži bolo navyše vylúčené. Boj medzi športovými gigantmi nakoniec vyhrali USA, ktoré dobehli Čínu v počte zlatých medailí a v celkovom súčte cenných kovov zaujali až hegemónne postavenie.

Olympiády ako ideologické zápasisko

K letným olympijským hrám v Paríži sa vyjadrilo nie príliš pochvaľne už viacero celebrít. Tak napr. český kardinál Dominik Duka hovorí o troch olympiádach, na ktorých zneužili športovcov k ideológii. Menoval OH v Berlíne (1936), Moskve (1980) a tie tohtoročné v Paríži. Niežeby nemal pravdu, ale všetky olympiády od tej berlínskej boli vysoko politizované. Na tých parížskych ho však zjavne, podobne ako pápeža Františka, iritoval úvodný lodný ceremoniál na Seine, v ktorom na jednej loďke parodovali Poslednú večeru.

Áno, Francúzsko je legislatívne asi najsekulárnejšia krajina Európy a zobrazenie kresťanského príbehu namaľovaného renesančným majstrom v podobe dionýzovských bakchanálií bolo úbohé a lacné. Čo tak narafičiť na loďku karikatúru proroka Mohameda, ako cvála na svojom arabskom plnokrvníkovi Burákovi z Mekky do Jeruzalema? Bolo by to rovnako hlúpe ako zosmešnenie Poslednej večere, len na toto nemali aranžéri úvodného ceremoniálu pripravený konečník, ten by im potom rýchlo stuhol. Charlie Hebdo stačilo. Od krotkých kresťánkov predsa nič nehrozí, akurát prstíkom pohrozí nejaký ten kardinálik alebo pápežko.

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik

377