Nie je pravda, že ak sa mi páčia ženy, tak sa cítim ako muž, vraví Zuzana z LGBTI komunity v otvorenom rozhovore

Ilustračná snímka. Zdroj FOTO: pixabay.com

Zuzana má dvadsaťštyri rokov a pochádza z malej dediny na strednom Slovensku. Od základnej školy cíti, že nie je predstavou, ktorú jej vštepovali rodičia a v ktorej žila. Že sa jej páčia ženy zo začiatku vnímala ako súčasť vývoja, napokon to priznala aj rodičom – aj otcovi kňazovi. Dnes žije v Českej republike, ktorú vníma ako krajinu svojho skutočného domova.

Ako si zistila, že sa ti nepáčia muži, ale ženy?

Že sa mi proste viac páčili ženy (smiech). Stále, keď som bola vonku alebo v škole, tak som si viac všímala dievčatá. Akú majú postavu, ako reagujú na mnohé veci, ako sa správajú, čo si obliekajú. Nebolo to sledovanie ich osoby kvôli tomu, že ja chcem vyzerať ako ony. Proste sa mi páčili tie postavy. Mužskú časť som si nevšímala vôbec.

Vedeli o tom tvoje kamarátky, s ktorými si sa stretávala?

Paradoxne, tie som si v tomto zmysle nevšímala. Samozrejme, netvrdím, že ak som sa s nejakou dlhšie normálne bavila a bola naozaj niečím zaujímavá, že ma to nelákalo. Ale snažila som sa vytvoriť si pomyslenú hranicu, ktorú neprekročím. Čiže kamarátky som brala ako kamarátky a nič viac. Takže som nedávala najavo nejaké hlbšie city alebo záujem o ich osobu.

Mnohí berú ako jeden zo signálov homosexuality, že osoba viac inklinuje k spoločnosti opačného pohlavia. V tvojom prípade k mužom, aby sa cítila „vo svojej koži“. Je to pravda?

Nie je to pravda. Teraz už poznám veľa ľudí, ktorí sú homosexuáli a nepotrebujú, alebo nevyhľadávajú spoločnosť opačného pohlavia. Nie je to pravda, ak si niekto myslí, že ak sa mne ako žene páčia ženy, že sa cítim ako muž. Alebo ak sa mužovi páčia muži, že sa cíti ako žena a musí byť v ženskej spoločnosti. Neviem na základe čoho sa spoločnosť rozhodla, že takto to je. Zrejme podľa vlastnej skúsenosti (smiech).

Kedy si cítila, že si iná ako ostatné v tomto smere?

Prvýkrát som si to uvedomila, keď som mala zhruba štrnásť rokov. Tie pocity boli aj predtým, pamätám si ich aj približne z piateho ročníka na základnej, ale brala som to ako niečo normálne. V tom veku predsa dieťa vníma svet trocha z iného pohľadu ako dospelí a berie to ako prirodzenosť, preto ani nepotrebuje o tom hovoriť, že „so mnou sa niečo deje“. Ja som to brala ako súčasť vývoja alebo niečoho takého. V štrnástich som si až uvedomila, že to “nie je normálne”. Respektíve, normálne to je, ale nie v našej spoločnosti. Toto bol prvý znak toho, že ak by som to niekomu povedala, spravia zo mňa blázna. Pretože v tom momente sa na vás ľudia, ktorí vám do tej chvíle naplno dôverovali a akceptovali vás na základe vlastnej predstavy o vás, otočia chrbtom a začnú vás súdiť na základe vašej orientácie. Behom sekundy zabudnú na to, že roky ste pri nich stáli a mali ste sa vzájomne radi. Začnú vás brať ako osobu, ktorá im povahovo vyhovuje, ale podľa spoločnosťou nastavených noriem im nevyhovuje a nemá čo robiť v ich živote.

Rozprávaš to akoby si to zažila. Stalo sa ti to naozaj, alebo si iba myslíš, že to tak je?

Nezažila som, ale myslím si, že to tak je.

Ilustračná snímka. Zdroj FOTO: Twitter

Takže vlastne robíš to, čo považuješ za nevhodné správanie zo strany druhého pri postoji k človeku s inou orientáciou. Máš predstavu o normálnej reakcii, že ťa bude akceptovať, ale zároveň by ťa nahnevalo, keby reagoval opačne.

Nie, nechcem, aby to tak vyznelo. Ale v spoločnosti takéto reakcie sú. Aj keď som to nezažila ja, čítam reakcie ľudí na internete, z ktorých je jasne cítiť, že majú nenávisť voči takýmto ľuďom. A ak by sa im v takom prípade najlepší priateľ zdôveril, že sa mu páčia osoby rovnakého pohlavia, nebudú ho mať už radi tak ako do tej chvíle. Je to všetko o rozmýšľaní človeka. Človek sa obáva a nemá rad veci, ktoré sú v jeho živote neprebádané a nové. 

Poznáš ľudí, ktorí nejdú na opustený ostrov, na ktorom počas celého života neboli, lebo sa boja?

Nepoznám, ale opäť som to asi zle povedala. Skrátka majú strach z vecí, ktoré nevedia vyhodnotiť a nevedia ako na ne reagovať.

Práve v tom spočíva tá výzva, nie? Celý život sa predsa učíme nové a nové veci.

Presne, ľudia chcú objavovať nové veci, ale zároveň nechcú. Lebo potom sa dostanú do bodu „čo ďalej“?

Vravela si, že si sa v situácii, kedy by reagovali na teba ľudia negatívne, neocitla. Ani keď si to povedala rodičom? Alebo o tom nevedia?

Vedia o tom. Dlho som sa odhodlávala povedať im to, no správny čas prišiel v osemnástke. Brala som to symbolicky. Tu ale nastal problém z otcovej strany, ktorý sa ma doteraz snaží uviesť na „správnu cestu“. Ale tú, akú si myslí on, že je správna. Ja som so sebou spokojná. Celý život žil v stereotype, navyše je kňaz, takže má predstavu o svete o 180 stupňov inú ako ja. Ale mama to postupne vzala v pohode a zmierila sa s tým.

Čakala si od otca, ktorý je kňazom, že sa s tým zmieri?

Nečakala som inú reakciu. Poznám aj viacero iných kňazov, ktorí sú s takým životom zmierení. Nežijeme predsa v stredoveku. Ale je to minimálne smiešne, ak sa cirkev všeobecne stavia ku komunite LGBTI záporne, nepodporuje ju, neakceptuje, pričom na každej omši nesú so sebou odkaz, aby sa ľudia tolerovali, pomáhali si a vzájomne sa rešpektovali.

Je podľa teba na Slovensku výrazný problém s akceptovaním LGBTI komunity?

Určite je. Oproti iným krajinám sme na tom veľmi zle. Hlavne ak sme súčasťou modernej Európy, dokonca sme srdcom Európy. Myslím si, že je to kvôli zaužívanému životu Slovákov. Chcú spoznávať, no nechcú nikam chodiť, boja sa toho nového. Preto tu ostávajú bez skúmania života iných, nechcú poznať kultúru iného národa, iných ľudí. Žijem v Čechách a tam naozaj minimum ľudí rieši život iných. Majú vlastné starosti, nepotrebujú komentovať, ako niekto na ulici, koho vôbec nepoznajú, vyzerá a ako sa oblieka.

Ilustračná snímka. Zdroj FOTO: Twitter

Čo by pomohlo dostať zmýšľanie ľudí na úroveň, aby sa v prvom rade naozaj zaujímali o seba a nie o iných?

Vzhľadom na to, že sa prezentujeme ako silne kresťanský národ, tak asi by pomohlo uvedomenie si samého seba. Porozmýšľať nad tým, prečo sa tak správame. Kresťan by mal sršať láskou ku každému. Bez ohľadu na to, či má ten človek žltú, fialovú alebo spálenú pleť. Vnímať človeka podľa jeho správania a jeho duše, nie podľa výzoru, viery, kíl a orientácie. Očistiť si dušu a uvedomiť si, že ak nechceme, aby niekto na nás na ulici ukazoval prstom, lebo chodíme oblečený inak, ako sú ľudia zvyknutí, tak to nerobme tiež.

Prečo si sa rozhodla odísť do zahraničia? Bol dôvodom tvoj otec?

Do istej miery áno, ale všeobecne ma lákala Praha už od strednej. Páči sa mi najmä z historického hľadiska a správanie ľudí to len posunulo o kúsok ďalej v rozhodovaní či áno, alebo nie. A som veľmi spokojná. Bola som istý čas aj v Holandsku, ale nemenila by som Česko za nič. Je to môj skutočný domov.

Chodíš často domov?

Teraz som tu kvôli maminmu zdravotnému stavu, ale inak iba na Vianoce. Mám vybudovaný vlastný štýl života, ktorý sa otcovi nepáči a dlhé roky ho neakceptuje. Nespráva sa ku mne inak ako predtým, než zistil, že sa mi páčia ženy, ale pri každej možnej aj nemožnej príležitosti mi pripomína, aby som sa dala liečiť, nie je to správne a podobné veci, ktoré sa mi nepočúvajú dobre a preto domov často nechodím. Neláka ma to.

Si v kontakte aj s niekým zo školy? Vedia o tvojej orientácii?

Vedia a naozaj sa ich správanie ku mne nezmenilo. Asi som natrafila na dobrých ľudí, ktorými som sa obklopila. Navštevujeme sa stále v Prahe, nakoľko ony ostali na Slovensku a ich láka Praha na pár dní viac ako mňa Bratislava, tak chodia za mnou. Stretávame sa tak štyri-päťkrát do roka.

Máš nejakú priateľku?

Áno, už tri roky sme spolu. Stretli sme sa na jednej konferencii, nakoľko pracujem v rozvojovej firme a začali sme pracovať – ona ako zástupca jednej firmy, ja druhej. Vzájomne sme spolu dlho komunikovali až sme vycítili, že nás k sebe ťahá niečo viac ako udržiavanie pracovného kontaktu.

Je to tvoja prvá priateľka?

Na počudovanie, áno. Taká ozajstná.

Ilustračná snímka. Zdroj FOTO: Twitter

Čo vravíš na LGBTI pochody a všetky reakcie okolo nich?

Z reakcií ľudí už nie som veľmi prekvapená. A ak, tak ma prekvapí iba pozitívna reakcia. Niekedy, keď si prečítam komentár na sociálnej sieti, ktorý vyslovuje podporu, a pozriem si profilovú fotku toho človeka, naozaj by som nepovedala, že práve tento človek nie je opačného názoru. Zbavujem sa tiež nejakých predsudkov. Nemám problém si to priznať, že som v reakciách ľudí v tejto téme skeptická.

Nemyslíš si, že je prehnané, ak počas pochodu verejnosť vidí práve mužov oblečených v ženskej spodnej bielizni, ktorí kráčajú námestím s dúhovými vlajkami? Nie je toto ten dôvod, prečo ľudia reagujú na LGBTI komunitu negatívne?

LGBTI komunita je komunitou všetkých, ktorí sa cítia nestereotypne. Prezentujú sa tak, ako sa cítia. Myslím si, že to nie je prehnané.

Ten človek ale mimo pochodu za akceptovanie LGBTI komunity chodí do práce oblečený v obleku. Nemôže ísť do určitej miery o provokáciu?

Provokácia to môže byť, nevidím do toho človeka natoľko, aby som vedela, prečo to naozaj robí. Vo svojom okolí nepoznám nikoho s orientáciou na rovnaké pohlavie, kto sa potrebuje takýmto spôsobom prezentovať. Ak sa mne ako žene páčia ženy, nepotrebujem chodiť v rozťahaných teplákoch a mikine s nalepenou bradou. U mňa je to o vnútornom pocite, som so sebou spokojná. Títo ľudia ale zrejme cítia, že ich telo nie je v správnom tele a ventilujú sa takým spôsobom, že sa prezliekajú za opačné pohlavie. Ale aj títo ľudia patria do LGBTI komunity, preto nevidím nič zlé na tom, ak takto prídu na protest.

Myslíš si, že v dohľadných rokoch sa situácia zlepší?

Dúfam v to. Takých ľudí, ktorí cítia, že nie sú takí, aké sú predstavy ich okolia, je naozaj veľa. Prvým a najdôležitejším krokom je, aby o tom nemlčali. Treba o tom hovoriť, ako to naozaj cítia. Netreba sa hanbiť za to, ako sa človek cíti. On bude so sebou stále a musí sa s tým zmieriť. Aj keď chápem, že najväčší strach je z reakcií blízkych a rodiny. Ak toho človeka ale majú naozaj radi, budú ho akceptovať, nech bude ten človek akýkoľvek.