Legendárny muž, ktorý nebránil liberalizácii a zrušil cenzúru. O Dubčekovi si mnohí mysleli, že je slaboch

Alexander Dubček. Zdroj FOTO: FB Alexander Dubček

Pred 30 rokmi tragicky zahynul človek, ktorý sa stal na určitú dobu takmer svetoznámym, pretože je spájaný s narušením integrity Sovietmi dominovanej „svetovej socialistickej sústavy“. Volal sa Alexander Dubček a nie je isté, či bol viac politikom alebo funkcionárom, nakrátko bol za trest aj diplomatom v Turecku.

Funkcionárska kariéra

Pomaly stúpal v slovenských regionálnych štruktúrach štátostrany a vďaka niekoľkoročnému štúdiu v Moskve, kde sa vraj zoznámil s Leonidom Brežnevom, si vyslúžil punc absolútnej spoľahlivosti. Stal sa z neho člen ÚV KSČ v Prahe a jeho hviezdna chvíľa prišla po páde prvého tajomníka strany Novotného, ktorého degradovali na prezidenta ČSSR. Dubček bol ako bývalý funkcionár slovenských komunistov (KSS) v Prahe málo známy a bezvýrazný, čo mu však paradoxne pomohlo.

S požehnaním sovietskeho najvyššieho komunistu Brežneva ho po Novotnom zvolili za prvého tajomníka ÚV KSČ. Novotný si po jeho zvolení neodpustil poznámku, ktorú neskôr mnohí historici považovali za trefnú: „Dubček je slaboch, na funkciu nestačí.”

Pražská jar a dezorientovaný Dubček

Z archívnych dokumentov vieme, že Dubček najvyššiu funkciu v štátostrane nechcel, vytiahli ho skôr ako nekonfliktný typ, akúsi šedú myšku. V predsedníctve strany, kde vždy existovali názorové krídla, sa výrazne nepridal na žiadnu stranu a jeho zvolenie predstavovalo kompromis. Zbytočne presviedčal okolie, že sa na takú funkciu necíti dosť pripravený a schopný.

To už však v Československu bežal zatiaľ nie politický, ale kultúrny obrodný proces, ktorý sa začal IV. zjazdom československých spisovateľov koncom júna 1967. Na zjazde zazneli mimoriadne odvážne prejavy a vystúpili mnohé esá neskoršej „kontrarevolúcie“ ako Ludvík Vaculík, Dominik Tatarka, Pavel Kohout, Ladislav Mňačko alebo Milan Kundera.

Dubček v Tatrách, rok 1966. Zdroj FOTO: FB Alexander Dubček

Zjazd mal v spoločnosti veľký ohlas a na čele strany bol potrebný „chlap“ s tvrdou päsťou. Mierny Dubček takú päsť nemal. Po nástupe k moci vzburu v kultúrnej obci „zanedbal“.

Naivný Dubček?

Dubček však vyrástol v straníckom prostredí a po svojom zvolení zrejme vôbec nechápal, čo sa v spoločnosti deje. Všeobecne vžitá predstava, že nad Pražskou jarou stál ako patrón a dokonca ju riadil, je smiešna. Mimo hraníc kritickej komunity historikov sa však táto legenda rozšírila, najmä v zahraničí.

Veľkou zásluhou Dubčeka bolo, že nebránil liberalizácii a urobil niečo, nad čím aparátčikom v susedných komunistických štátoch vstávali vlasy dupkom: dovolil zrušiť cenzúru a nepodnikol nič proti zárodkom antikomunistických strán ako KAN alebo K 231. Pritom trval na vedúcej úlohe strany aj na marxizme-leninizme ako štátnej ideológii a nikdy nespochybnil pevné spojenectvo so Sovietskym zväzom.

Dubček po invázii

Po intervencii z 21. augusta Dubček v Moskve podpísal de facto kapituláciu svojej krajiny a ako zatiaľ stále ešte prvý tajomník strany toleroval uťahovanie šraubov zo strany „moskovitov“, t. j. promoskovských komunistov a neostalinistov. Hoci medzi obyvateľstvom bol stále ešte mimoriadne obľúbený, v strane strácal podporu a v apríli 1969 ho v najvyššej pozícii nahradili normalizátorom Husákom. Pre „vážne politické chyby“ ho v septembri 1969 odvolali zo všetkých straníckych funkcií a v r. 1970 ho vylúčili z KSČ ako „predstaviteľa revizionizmu a pravicového oportunizmu“.

Jeho pôsobenie ako predsedu parlamentu po novembri 1989 už nie je veľmi zaujímavé, ale patrí k tým, ktorí sa nechtiac veľkými písmenami zapísali do dejín.

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik. Autor pôsobil v rokoch 1990 – 1992 ako vedúci Dokumentačného strediska Komisie vlády SR pre analýzu historických udalostí 1967 – 1970.