Kam sa majú Európania pohnúť? Svet sa pre nich stáva čoraz menším, ostane im aspoň Latinská Amerika?

Časy európskeho kolonializmu sú už dávno zrátané a miest, kde by sa Európania cítili ako doma, prudko ubúda. Pomaly im prestáva patriť už aj Európa a neeurópania si ľahko osvojili a privlastnili ich základný kultúrny kapitál – jazyky. Dnes môžeme iba hádať, ktoré z bývalých európskych kolónií sú ešte „europeanizované“. Relatívne sa môžu cítiť ešte ako doma v Latinskej Amerike.

Po španielsky dnes hovorí ako rodným jazykom vo svete asi pol miliardy ľudí a pamätám sa, že keď som sa tomuto jazyku začal trochu venovať, vtedajšie učebnice uvádzali číslo 200 miliónov, potom tristo. Takže poriadny skok v tých niekoľkých rokoch, nie? Ako doména tohto krásneho a jednoduchého jazyka, ktorý aj J. A. Komenský velebil pre „zvláštnu jeho dôstojnosť“, sa nám zafixovala Latinská Amerika. Tam si v krátkom období od novoveku tento importovaný jazyk vytvoril gramatické špecifiká a, samozrejme, slovník prispôsobený podmienkam kontinentu, ovplyvnený jazykmi pôvodného obyvateľstva a aj prízvuk niekedy odlišný od toho, akým hovoria v španielskom Tolede. Vykanie je napr. v Latinskej Amerike priateľskejšie, všeobecnejšie. Časovanie slovies v porovnaní s európskou španielčinou zasa o niečo jednoduchšie. Pripomína to vymanenie sa angličtiny v Severnej Amerike od tej britskej.

Tak ako dnes už legendárny J. L. Mencken odmietol označiť angličtinu v USA za angličtinu a dal jej názov „američtina“, tak mnohí hispanisti vidia rozdiel medzi európskou španielčinou a jej latinskoamerickými variantmi. Iste, Mencken, ako obdivovateľ F. Nietzscheho, bol provokatér a tvrdil, že angličtina sa o nejaký čas stane dialektom američtiny (v známej knihe „The American Language“). Nazvať španielčinu v Latinskej Amerike „latinoameričtina“ by však bolo odvážne. Hispanisti však použili zlatú únikovú cestu a pomenovali španielčinu v Latinskej Amerike „španielčinou v Latinskej Amerike“. Pohodlné, však? V každom prípade je Latinská Amerika stále miestom, kde sa dá potomkom bývalých kolonizátorov žiť s pocitom, že sú v Európe.

Kde sa cítiť ako doma

V Južnej Afrike sa už Európan dávno necíti ako doma, Francúz v Alžírsku alebo vo Vietname taký dojem tiež nenávratne stratil, Rus ho stráca dokonca aj v Kazachstane, ale Američan v Novom Mexiku, Texase či na Floride sa stále môže cítiť ako doma, stačí sa trochu priučiť španielčine, aj keď nežije zrovna v Latinskej Amerike. Existuje zásada, že stupeň „európskosti“ v Latinskej Amerike sa zvyčajne posudzuje podľa troch hlavných faktorov: demografickým vývojom; architektúrou a mestskou kultúrou; inštitucionálnymi alebo sociálnymi modelmi.

Krajiny identifikované s väčšou európskou stopou a vplyvom sa sústreďujú najmä v južnom kuželi, hoci v iných krajinách existujú osobitné regióny a aspekty.

Uruguaj

Často sa považuje za najviac europeizovanú krajinu v regióne. Demografické údaje? Približne 85 – 90 % jeho obyvateľstva pochádza z európskych prisťahovalcov, najmä španielskych a talianskych, domorodé obyvateľstvo je menej viditeľné než napr. v Bolívii, Európania ho simplemente brutálne vykynožili.

Inštitucionalita a sekularizmus sú v Uruguaji nápadné. Na začiatku dvadsiateho storočia prijali model francúzskeho sociálneho štátu so silným oddelením cirkvou od štátu a vysokou mierou sekularizácie.

Argentína

Kapitola sama osebe, krajina je historicky spojená so silnou európskou identitou vďaka veľkej vlne prisťahovalectva. V rokoch 1880 až 1930 prijala milióny imigrantov. Kultúra a architektúra, gastronómia, lexikón a architektúra Buenos Aires odrážajú toto dedičstvo.

Čile

Predstavuje viditeľný európsky vplyv na inštitucionálnu štruktúru, vzdelávanie a agropriemyselný komplex, svoj európsky ráz si táto krajina získala aj kolóniami Britov, Francúzov a najmä Nemcov.

Poučenie pre Európanov je jednoduché. Prinajmenšom v týchto troch krajinách ste ešte doma. A ak máte pocit, že ako Slovák ste navštívili „exotickú krajinu“ tým, že ste pristáli v Montevideu, Buenos Aires alebo v Santiagu de Chile, takého pocitu sa zbavte. Za exotikou musíte ísť inam, tu ste kultúrne stále ešte doma. Nikto vás podľa oblečenia, vystupovania alebo jazyka neidentifikuje ako „Euráča“.