Zmŕtvychvstanie civilnej ochrany si vynútila nespoľahlivosť protiraketovej a protidronovej obrany. Nie každý žije vo veľkomeste, kde majú metro

Nástroje, ktorými sa vedú vojny, doznávajú v našom vedomostnom pásme nepretržité zmeny. A ako sa dejiny urýchľujú a zbrane modernizujú, tak by sa mala prispôsobovať aj schopnosť štátu čoby bezpečnostného garanta obyvateľstva ako jeho ochrancu. Že štát, tu aj ten slovenský, zlyháva, vie každý a dlho trvalo, než sme si to priznali aj oficiálne.

Vojny vo veľkom už nerozhodujú sečné a bodné zbrane a ani tie primitívne alebo modernejšie strelné. Hradby už netreba zliezať po rebríku ani pod nimi vykopávať tunely, to už dávno vyriešilo delostrelectvo a neskôr raketová technika, pre ktoré je ich zdolanie hračka a hradby – vrátane takého Čínskeho múru – sa z hľadiska obrany stali anachronizmom a turistickou atrakciou. Fatálne slabým miestom sa stáva civilná obrana, na Slovensku už dlhšie uvádzaná pod názvom civilná ochrana, čo sa ukazuje na nemohúcnosti čeliť možným následkom momentálne dvoch najsledovanejších vojen, ktoré sa v Európe s obavami sledujú: tej na Ukrajine (a už aj v Rusku) a tej na Strednom východe.

V oboch prípadoch sa súčasťou logistiky vojny intenzívne vyprofilovali predovšetkým rakety krátkeho a stredného doletu, ktoré však sú súčasťou bezpečnostných hrozieb už dlhšie a priekopnícku prácu tu už na konci druhej svetovej odviedlo Nemecko. V atmosfére viery v postkonfliktný vek a v zajatí teórií o konci dejín po zmiznutí vojenských animozít medzi Východom a Západom sa od 90. rokov v tichosti začala vyvíjať nová zbraň, ktorá teraz diktuje charakter vojny.

Éra dronov odhalila kolosálnu nepripravenosť pri ochrane obyvateľstva

Vojenská obrana, ako sa ukazuje, je proti lietadielkam napchatým výbušninami imúnna málo, ochrana civilistov nie je vo väčšine krajín zabezpečená vôbec. Pravda, taký Izrael to ako-tak zvláda, Ukrajina sa ešte len učí a krajiny ako Slovensko, navyknuté na dlhé obdobie mieru, nemajú na civilnú ochranu peniaze. Teda podaktoré. Vojenská obrana Ukrajiny proti ruským dronom (a raketám) bola totálne neúspešná pri chránení priemyslovej infraštruktúry zoči-voči ničivej prevahe útočníka a ukrajinské priemyselné základy sú dnes v troskách. Civilná ochrana na tom nie je oveľa lepšie, keďže Rusko útočí úmyselne na obývané oblasti a denne počúvame až dvojciferné štatistiky zabitých civilistov. Ale dajme tomu, že Ukrajina sa učí. To sa však nedá povedať o Slovensku a iste nie ani o mnohých iných krajinách v Európe, ktoré po skončení studenej vojny zaspali na vavrínoch hlásateľov milénia mieru.

Pritom bývalé Československo nezačalo pri budovaní štruktúr civilnej ochrany (vtedy ešte „obrany“) vôbec zle. Najmä po vypuknutí vojny v Kórei na ňu komunistický štát kládol veľký dôraz a obdobie po roku 1951, ktoré doznievalo až do roku 1989/90, sa dá nazvať zlatým vekom civilných ochranárov. Kľúčovými piliermi po celé tie roky boli civilné úkryty, povinné cvičenia CO pre verejnosť aj školy, zdravotnícke kurzy či manipulácia s plynovými maskami. Malo to svoj zmysel. Veď čo keby vojská Varšavskej zmluvy vstúpili do Západného Nemecka s cieľom oslobodiť západonemeckú robotnícku triedu od vykorisťovania? NATO by asi reagovalo nevyprovokovanou agresiou. Preto bolo potrebné byť v Československu v strehu aj na poli CO.

Tristné konštatovanie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky

Ako vyplýva z webovej stránky MV SR, civilná ochrana na Slovensku je v žalostnom stave. MV SR vraj – podľa vlastného tvrdenia – pripravuje „rozsiahle legislatívne zmeny“ v oblasti krízového riadenia, chystá… (prepáčte, ale ďalej sa to nedá čítať). Posledné slovo bude mať ministerstvo financií a nám, občanom, je úplne ľahostajné, že nevieme, kde máme najbližší protiletecký úkryt. Tie, ktoré tu kedysi boli vystavané, pripomínajú dnes tunely duchov a ich rekonštrukcia, poprípade výstavba nových, by stálo obrovské finančné prostriedky a riadne utiahnutie opaskov pre zárobkovo činných aj pre dôchodcov.

A to teda nie! Nech toho tí Ukrajinci už nechajú a bude pokoj! Tak by asi reagovala mnoho Slovákov. Od štátu, ktorý sa vykrúca dať na obranu vlastnej krajiny a vlastné ozbrojené sily 2 % HDP sa nedá očakávať, že by investoval do ochrany svojho obyvateľstva, aj keď za jeho východnou hranicou zúri deštrukčná vojna rozpútaná rozpadajúcou sa bývalou superveľmocou. Dnes je na Slovensku údajne možné prichýliť do úkrytov 4, 5 % obyvateľov a radšej sa nepýtať, kto tam má patriť…

Sú však krajiny, ktoré civilnú ochranu berú vážne. Zaujímavý je však pokrok Litvy. Ako vyplýva z vyjadrenia ministerstva vnútra Litovskej republiky, bezpečné útočiská organizované štátom sú dnes pripravené pre 75 % obyvateľstva, zvyšných 25 % majú na starosti samosprávy. Funguje núdzový systém spolupráce armády, polície, požiarnikov aj zdravotníkov, občania sú školení v rozoznávaní významu sirén a dostanú varovania na svoje mobily. Tak to aspoň tvrdí litovské ministerstvo vnútra a ani opozícia tieto údaje nespochybňuje.

Ale iste, ak sa Rusku podarí zvládnuť Ukrajinu, Litva je jedným z ďalších štátov na odstrel. Slovensko sa jej v danej politickej konštelácii na pomoc nepoponáhľa, len nech si každý pomôže sám, nie?

Autor je bezpečnostný analytik.

228