Kresťania v Iraku: Od kolísky kresťanstva po tichú genocídu, stratu elít a výzvy na návrat

Kresťanstvo má v Iraku korene siahajúce až do 1. storočia po Kristovi, kedy sa na území drevnej Mezopotámie šírilo učenie apoštolov Tomáša, Tadeáša a Mar Addaiho. Miestne komunity – predovšetkým Chaldejci, Asýrčania a sýrski kresťania – patrili medzi najstaršie kresťanské spoločenstvá na svete. Po stáročia si uchovávali vlastný liturgický jazyk (aramejčinu/sýrčinu) a tvorili neoddeliteľnú súčasť mozaiky Blízkeho východu.

Tento historický vývoj však v priebehu dvoch desaťročí speje k zániku. Kým pred rokom 2003 žilo v Iraku približne 1,2 až 1,5 milióna kresťanov, dnes sa ich počet odhaduje na 150-tisíc až 200-tisíc. Súčasné snahy irackej vlády o ich návrat narážajú na hlbokú nedôveru, zničenú infraštruktúru a pretrvávajúce bezpečnostné riziká.

Práva a postavenie kresťanov pred rokom 2003

Počas režimu Saddáma Husajna (strana Baas) mali kresťania v Iraku garantovanú právnu a náboženskú slobodu, hoci režim bol celkovo totalitný. Režim bol sekulárny, čo znamenalo, že kresťania neboli terčom systematického náboženského prenasledovania.

Postavenie v spoločnosti: Kresťania zastávali vysoké štátne, akademické aj vojenské pozície. Významným príkladom bol dlhoročný minister zahraničných vecí Tariq Aziz, ktorý bol kresťanom (hlásil sa k Chaldejskej katolíckej cirkvi).
Ochrana menšín: Režim kontroloval radikálny islamizmus a garantoval kresťanom právo na vlastné školy, kostoly a kultúrne inštitúcie.
Temná stránka: Táto ochrana však bola podmienená absolútnou lojalitou voči režimu. Kresťania nemali priestor na politickú opozíciu, rovnako ako zvyšok irackej spoločnosti.

Pád režimu a prvá vlna prenasledovania (2003 – 2014)

Americká invázia v roku 2003 a následný pád Saddáma Husajna spustili mocenské vákuum, chaos a nárast sektárskeho násilia medzi šiitmi a sunnitmi. Kresťania, ktorí dovtedy pôsobili ako neutrálna alebo chránená menšina, sa ocitli v krížovej paľbe.

Terč extrémistov: Radikálne sunnitské skupiny (vrátane predchodcov al-Káidy v Iraku) začali kresťanov masovo obviňovať z „napomáhania Západu“ a „kresťanskej“ invázii.
Útoky na kostoly a únosy: Kostoly sa stávali terčom bombových útokov, kňazi a biskupi boli unášaní a vraždení (známy bol napr. únos a vražda chaldejského arcibiskupa Pabila Paulusa Faraja Rahha v roku 2008).
Masový exodus: V dôsledku strachu o život, vyhrážok smrťou („vyplaťte daň dhimmi, konvertujte alebo utečte“) začala prvá masová vlna emigrácie. Do roku 2014 klesol počet kresťanov na polovicu.

Genocída pod vlajkou ISIS (2014 – 2017)

Absolútny zlom a humanitárna katastrofa nastala v lete 2014, keď tzv. Islamský štát (ISIS) ovládol rozsiahle územia severného Iraku vrátane Ninivskej planiny (historického srdca irackých kresťanov) a miliónového mesta Mosul.

Na dobytých územiach uplatnil ISIS stredoveký kalifátny režim, ktorý voči kresťanom a jezídom nadobudol charakter systematickej genocídy.

Ultimátum a vyhnanie: V Mosule ISIS označil domy kresťanov písmenom „N“ (od slova Nasrani – kresťan) a vydal ultimátum: buď prestúpia na islam, zaplatia ponižujúcu daň pre nemoslimov (džizja), opustia svoj majetok bez ničoho, alebo budú popravení. V priebehu niekoľkých hodín bolo vyhnaných vyše 120-tisíc kresťanov.
Deštrukcia dedičstva: ISIS systematicky ničil kresťanské kostoly, kláštory, staroveké cintoríny a storočné rukopisy s cieľom vymazať akékoľvek stopy kresťanskej prítomnosti v regióne.
Vraždy a otroctvo: Tí, ktorí nestihli utiecť alebo odmietli podriadenosť, boli vystavení hromadným popravám. Ženy a dievčatá čelili únosom a sexuálnemu otroctvu.

Tieto činy neskôr OSN, Európsky parlament a Spojené štáty oficiálne klasifikovali ako zločiny proti ľudskosti a genocídu.

Súčasný stav a výzvy: Prečo sa kresťania nehrnú späť?

Hoci teritoriálna moc ISIS bola v roku 2017 porušená a Ninivská planina bola oslobodená, demografická obnova komunity je takmer nemožná. Iracká vláda a medzinárodné organizácie síce formálne vyzývajú kresťanov na návrat a garantujú im bezpečnosť, realita je však iná:

Zničená infraštruktúra: Väčšina domov, škôl a nemocníc v regiónoch obývaných kresťanmi je dodnes v troskách. Chýba stabilná elektrina, voda a pracovné príležitosti.
Strach a nedôvera: Kresťania sa boja návratu, pretože mnohí ich susedia moslimovia sa počas vlády ISIS pridali k radikálom alebo ich zradili a zabrali ich majetky. Obávajú sa aj vplyvu proradikálnych milícií, ktoré operujú v regióne.
Trvalá emigrácia: Väčšina preživších našla nový domov v Európe, Severnej Amerike či Austrálii. Generácia, ktorá vyrástla v diaspóre, sa už do rozvráteného Iraku vrátiť neplánuje, čo znamená, že kedysi silná kresťanská menšina v Iraku speje k definitívnemu zániku.

Nenahraditeľná strata pre krajinu

Na záver je nutné podotknúť, že kresťanská komunita (najmä asýrski a chaldejskí kresťania) tvorila dlhodobo významnú, vzdelanú podnikateľskú a vedeckú kapacitu. Zohrávali kľúčovú úlohu v akademickej sfére, medicíne, inžinierstve, obchode či medzinárodných vzťahoch. Jej vyhnaním a fyzickou likvidáciou utrpel Irak obrovský odliv mozgov, pričom táto chýbajúca modernizačná a intelektuálna sila dnes v spoločnosti bolestivo chýba.