Dnes má meniny: Jaroslava
Parlamentné voľby v Rusku, ktoré sa konali 17. – 19. septembra 2021, trvali síce tri dni, ale to je ľahko vysvetliteľné jedenástimi časovými zónami na teritóriu Ruskej federácie, poslednej existujúcej koloniálnej veľmoci. Voľby boli nudné a vlastne zbytočné.
Málokto (vlastne nikto) vopred nepochyboval o víťazovi. Stal sa ním prezident Vladimír Putin, aj keď nešlo o prezidentské voľby. Zvíťazila však jeho strana – Jednotné Rusko. V Štátnej dume, t. j. v “dolnej komore”, bolo na väčšinu potrebných 226 kresiel, Vladimír Vladimirovič to so svojím Jednotným Ruskom dotiahol až na 324 poslancov. Je pravda, že Rusko je stále zaostalé a má čo doháňať, pretože v porovnaní so Slovenskom má v Dume iba 450 delegátov na stále sa zmenšujúci počet obyvateľstva 145 miliónov, zatiaľ čo Slovensko so svojím tiež ubúdajúcimi obyvateľmi slovenskej etnicity – čaká sa na výsledok sčítania – ich
má 150, takže v pomere na poslancov Slovenská republika Rusko mnohonásobne poráža na body, a to aj
bez hornej komory parlamentu, ktorou Ruská federácia disponuje.
Parlamentné voľby v Rusku sa konali riadne po piatich rokoch, volebná účasť bola plus-mínus 52 % –
mierny nárast oproti predchádzajúcim voľbám – tie ďalšie sa podľa zákona majú konať až v r. 2026.
Pravda, ak Vladimíra Vladimíroviča medzitým nezvrhnú, nezabijú alebo neodstúpi zo zdravotných
dôvodov a nestiahne sa v pokoji do ústrania. V Rusku ale potom demokratický chaos vystrieda súčasnú
autoritatívnu kvázidemokraciu.
Voľby do Dumy označili mnohí zatiaľ neuväznení Rusi za zmanipulované a neférové, pretože, ako uvádzajú, prominentných kritikov režimu vôbec nepripustili k voľbám, niektorých vyštvali do emigrácie, iní sú vo väzenských lágroch, čo sa týka najmä najznámejšieho kritika súčasného režimu Alexeja Navalného. Tento rusko-ukrajinský právnik plní už dlhý čas stránky západných médií. Jeho hlavným hriechom je, že verejne kritizoval korupciu, lenže urobil niečo ešte horšie: V r. 2010 strávil polrok na prestížnej univerzite v Yale (USA), takže je jasné, kto ho platí! Trochu to pripomína príbeh “Buddhov úsmev” od Alexandra Solženicyna, z románu V kruhu prvom, kde americké dámy navštívia po druhej svetovej vojne Butyrskú väznicu a vypytujú sa, čo urobil “tento pán”. Tlmočník pohotovo odpovedá, že ten človek vlastnoručne vypálil tri sovietske dediny aj s obyvateľmi. Dámy z Ameriky sú šokované a pýtajú sa, prečo ho neodsúdili na trest smrti. “To nechceme, dúfame, že sa polepší,“ tlmočí tlmočník. Dámy sú zo sovietskeho systému dojaté. Solženicyn poznamenal, že tento pán dostal 15 rokov za ľahkomyseľnú známosť s americkým turistom…
Ku kritike volieb sa pridali aj USA s poznámkou, že voľby prebehli aj na okupovanom Kryme, pozadu neostalo Gruzínsko s tým, že ruské orgány nechali hlasovať aj obyvateľov Abchádzka a Južného Osetska, teda dvoch oblastí, ktoré si Rusko privlastnilo a Gruzínsko ich považuje za svoje.
Faktom je, že už dávnejšie pred voľbami ruské úrady zablokovali internetovú opozičnú stránku na serveri
“Otkrytyje media”, náprotivku googlu – Yandex – zakázali už od februára zverejňovať akékoľvek predvolebné prieskumy. Tradične kritické “Pravozaščity otkrytki” stretol rovnaký osud. Opozičné tribúny ako “Novaja gazeta” alebo rozhlasová stanica “Écho Moskvy” dnes už znejú ako rozprávka. Putin a jeho strana zvíťazili, ruská Ústredná volebná komisia výsledky volieb potvrdila, aj keď je tu ešte možnosť, aby sa opozičné strany odvolali na ruské súdnictvo. Vzhľadom na výber sudcov je to číra utópia. Paradoxy ale musia byť a k obvineniam, že voľby neboli “spravodlivé”, sa pridala aj Komunistická strana Ruskej federácie (19 % hlasov) starého sovietsko-komunistického harcovníka Gennadija Zjuganova. Toho sa ale Putin a jeho strana musia obávať ešte menej ako Liberálno-demokratickej strany Ruska (7, 5 %) ruského nacionalistu a šovinistu Vladimíra Žirinovského, ktorý ako večný poskok slúžil všetkým ruským prezidentom od Jelcina, cez Putina, potom Medvedeva a napokon opäť Putina.
Strany ako “Spravodlivé Rusko“ (tiež 7, 5 %) a takmer tucet ostatných, ktorým dovolili kandidovať, nemajú nijakú váhu, ale ich účasť vo voľbách dokazuje, že volebný proces bol predsa demokratický. Alebo nie? Veď aj v USA predsa veľa ľudí (vrátane bývalého prezidenta a Putinovho kamaráta Trumpa) o korektnosti amerických volieb z r. 2020 pochybuje. Takže prečo si lámať hlavu so slovanskými bratmi? Možno sa udiali nejaké nezrovnalosti, ale to sa občas stáva, nejako sa to utrasie. Putin drží zatiaľ svoje koloniálne impérium pevne v rukách, oligarchovia, ktorí platia za beztrestnosť, mu držia chrbát. Aspoň to tak zvnútra kremeľských múrov vyzerá.
Autor je bezpečnostný analytik.