Dnes má meniny: Jaroslava
Vojtecha Benka som si všimla na Facebooku. Ako člena skupiny, v ktorej ľudia zverejňujú fotografie zo svojich turistických potuliek. No pán Benko sa odlišoval nielen frekvenciou príspevkov, v ktorých dokumentoval zážitky z rodinných výletov, ale aj tým, že aj náročnejšie turistické trasy zvládol s manželkou a so synom Lukášom, ktorý je na invalidnom vozíku.
Lukáško sa narodil o dva mesiace skôr, jeho diagnóza znela: detská mozgová obrna. „Lekári boli skeptickí, predpovedali nám, že syn sa nepostaví z postele, že nebude vedieť písať ani čítať. Našťastie sa ich slová nepotvrdili. Luki, okrem toho, že nechodí, vie písať, čítať, navštevuje školu. Je to tým, že sme sa mu od začiatku intenzívne venovali,“ spomína otec Vojtech. Od začiatku so synom navštevoval ako asistent nielen materskú škôlku, ale aj základnú školu. Keď sa rodičom narodí dieťa so zdravotnými problémami, príjmu to rôzne. „My sme to zobrali normálne. Syn bol v inkubátore, manželka za ním každý deň chodila, ja som zatiaľ pripravoval byt na ich príchod domov. Úprimne – nemali sme čas sa nejako zamýšľať, čo nás čaká, nepripúšťali sme si to.“
Akékoľvek zdravotné znevýhodnenie je náročné aj po finančnej stránke. Pán Vojtech zostal doma a na sto percent sa venoval synovi – učenie, škola, lekári, kúpele. To boli aktivity, ktoré ho zamestnávali na plný úväzok. Manželka je učiteľka. Ako zvládli neľahkú situáciu finančne? „Prvých sedem rokov som mal opatrovateľský príspevok okolo 240 eur, postupne mi ho zvyšovali, teraz dostávam 610 eur,“ vysvetľuje. Keď sa dozviem, že návšteva špeciálneho zariadenia, ktoré pomáha Lukášovi s pohybom, stojí od 3000 – 5000 eur, tak sa pýtam, ako dokážu všetko uhrádzať. „Viete, my máme šťastie na dobrých ľudí. Pomôžu jednotlivci, organizovali benefičné koncerty, pomohol aj Dobrý anjel. Naozaj sa nemôžeme sťažovať. No nájdu sa aj ľudia, ktorí závidia aj chorobu, tých je našťastie veľmi málo.“
Rodina Benkovcov miluje turistiku. Dokonca aj s manželkou Gitkou sa zoznámili na horskej chate. „S manželkou a synom sme precestovali takmer celé Slovensko. Boli sme na Ďumbieri, Chopku, v Slovenskom raji, milujeme jaskyne, hrady a zámky.“ Práve Ďumbier bol pre pána Vojtecha veľkou výzvou. Dlho zvažovali výstup naň, až sa to nakoniec podarilo, keď išla Lukášova trieda na výlet. „Paradoxne, zdravé deti hore nešli, my s Lukim sme to zvládli a vystúpili sme na vrchol. Bolo to náročné, ale zvládli sme to,“ hovorí. Kde sa dá, idú s invalidným vozíkom, kde je terén horší, nosí pán Vojtech syna na chrbte pomocou popruhu. Na prvý výlet sa vybrali asi dva týždne po príchode z pôrodnice. Keď sa ho pýtam, ako často chodia na výlety po Slovensku, pán Vojtech odpovedá: „Každú voľnú chvíľu! Aj teraz už myslím na to, ako sa zajtra vyberieme do lesa a budeme opekať. Neriešime ubytovanie ani konkrétnosti. Ráno sa zobudíme a povieme si, že ideme napríklad na Myjavu. Zbalíme stan a vyrazíme. Prvé kroky smerujú vždy do turistickej informačnej kancelárie, kde nám poradia zaujímavé turistické tipy. Potom si nájdeme ubytovanie, keď sa nepodarí, máme stan. Turistika nám dáva všetko! Aj moja žena je v prírode krajšia, pretože nenadáva na neporiadok, v prírode je čisto,“ smeje sa sympatický Vojtech.
Zaujíma ma, aká je situácia na Slovensku vzhľadom na bezbariérovosť. „Na toto vám neodpoviem, pretože ja bariéry neriešim. Schody pre mňa nie sú prekážkou. Aj po schodoch idem s vozíkom. Pokiaľ vládzem, tak bariéry nepoznám.“ Jeho snom je zobrať syna k moru, aby, ako sám hovorí, ochutnal, že more je slané.
Počas turistiky zažili aj nebezpečné situácie, napríklad pád do rokliny, našťastie boli istení. „Nebojíte sa? Predsa len, nevyhýbate sa aj náročnejším turistickým cieľom,“ pýtam sa. „Nie, nemyslím na nebezpečenstvo. Kebyže tak premýšľam, tak nikam nejdeme, sedíme len doma. My sme v prírode šťastní a Luki tiež a to je dôležité,“ hovorí na záver pán Benko.