Sledovanie osôb v demokratickej spoločnosti. Pozrite sa, ako v skutočnosti prebieha

Ilustračná snímka. Zdroj: pixabay.com

Pre bežného človeka vzbudzuje pojem sledovanie nepríjemný pocit. O to viac, ak ho napríklad niekto známy upozorní: „sledujú ťa“. Prvé, čo každého napadne, je otázka, prečo sa to vôbec deje…

V bežnom živote sa asi každý z nás so sledovaním nestretol. Niekto si sleduje čas, aby nezmeškal autobus, niekoho sleduje manželka, kedy prichádza z práce domov. Ak sa zameriame na podstatu sledovania v akomkoľvek ohľade, mohli by sme povedať, že za touto činnosťou sa skrýva snaha o získanie nejakej informácie alebo informácií.

Ak zdieľame niektoré udalosti v masmediálnom priestore, zistíme, že sledovanie je v súčasnej dobe predmetom vedených trestných konaní, ale využívajú ho aj OČTK pri svojej činnosti. Je to práve kvôli tomu, aby získali informácie. Z tohto pohľadu vieme určiť dve roviny: jednou je legálne sledovanie a druhou sledovanie, ktoré je vykonávané takpovediac na požiadavku súkromného subjektu.

V stručnosti uvediem zopár zaujímavých postrehov, s ktorými som sa možno stretol vo svojej praxi. Z toho, čo je možné uvádzať verejne, je treba odlíšiť časť informácií, ktoré spadajú pod zákon o ochrane utajovaných skutočnostiach, teda sú v režime vyhradené alebo dôverné. Ako som už spomínal, sledovať je možné veci a ľudí a práve predmet sledovania je väčšinou v hľadáčiku OČTK. Sledovanie v legálnej rovine sa deje vždy na písomný príkaz a je buď procesné (so súhlasom súdu a po začatí trestného stíhania), alebo tzv. operatívne – pred začatím trestného stíhania.

Uvádzam to preto, aby sme odlíšili sledovanie, keď sa získavajú priame dôkazy použiteľné v trestnom konaní, alebo kedy sa sleduje objekt iba za účelom zistenia kontaktov, s kým sa dotyčný stretáva, na akom aute jazdí a podobne. Oba spôsoby predstavujú výrazný zásah do ľudských práv a slobôd. Stáva sa v praxi, že tieto informácie o osobe vieme získať aj iným spôsobom ako sledovaním, napríklad previerkami a vyťažovaním osôb v prostredí, ale niektorým policajtom sa jednoducho povedané nechce prácne získavať informácie, tak využijú spôsob sledovania osoby a dostanú sa jednoduchšie a rýchlejšie k informáciám, ktoré potrebujú. A tu je zásadný rozdiel medzi dvomi typmi sledovania. Ak ku tomu pridáme použitie ITP (t.j. odposluchov), tak je možné celkom kvalitne rozobrať človeka až “na skrutky”.

O pravdivosti tejto hypotézy svedčí korupčný strom, ktorý je popisovaný súdnou mocou, kde sú spomínané úplatky vo výške 500-tisíc eur smerom ku bývalému vedeniu Úradu zvláštnych policajných činností. Spomína sa tam bývalé vedenie PZ a mnohí funkcionári z toho obdobia zastávajú funkcie v NAKA a krajských riaditeľstvách dodnes. Tento úrad má na Prezídiu PZ na starosti sledovanie. To sledovanie podľa trestného poriadku, ktoré nazývame tzv. procesné, podlieha posúdeniu sudcom pre prípravné konanie, ktorý rozhodne o opodstatnenosti konkrétneho úkonu.

Sledujú sa väčšinou páchatelia latentnej (skrytej trestnej činnosti) – drogoví díleri, vydierači, korupčníci, prevádzači a podobne. Tu sa zastavme pri medializovaných kauzách. Bývalý policajt nitrianskej pobočky NAKA, ktorý spolupracuje s políciou, je obvinený, že nezákonne sledoval niekoho – dokonca na pokyn nadriadeného. V tomto momente sa dostávame do pojmu monitorovanie osoby a v policajnom slangu „súrovanie“ alebo „eskovanie“. Ak ja ako policajt chcem obísť oba vyššie spomínané spôsoby legálneho sledovania a chcem byť lojálny k nadriadenému, ktorý ma o to ani nemusí požiadať, len urobím nadprácu, jednoducho sa zavesím na tú osobu a budem ju takzvane monitorovať. Je to síce časovo náročné, ale ak dostanem priestor a motorové vozidlo, dá sa to zrealizovať. V prostredí bezpečnostných zložiek pracujúcich v civile je to ideálne. Som v pracovnej dobe, mám služobné auto, tichý súhlas nadriadeného a od 6.00 hod rannej sa zavesím na človeka, ktorého si strážim, do kedy je treba. Za štátne, v pracovnej dobe a u “eliťákov” je tá voľnosť časového fondu povedzme iná, ako je u policajta v uniforme, ktorého každý vidí a je rozmiestnený v istom čase na presne určenom mieste.

Ak je sledovač šikovný, zaujímavé kontakty a stretnutia zachytí aj fotopuškou. S prístupom ku lustráciám má za krátky čas prehľad o danej osobe. Toto monitorovanie sa bežne deje aj kvôli vyťaženosti sledovacích zložiek, preto ho niekedy robia aj policajti sami. Hlavne pri drogovej trestnej činnosti, kde platí, že je veľmi jednoduché chytiť nejakého dílera, lebo ho stačí iba „súrovať“. To znamená – doslova chodiť za ním celý deň všade, ale hlavne tam, kde sa nakupujú prekurzory pre výrobu drog – v lekárňach. A ak niekto tie drogy varí a predáva, za pomoci sledovania sa to ľahko dokáže.

Pri stretnutí so sledovaným človekom platí, že mu nikdy nepozerám do tváre, a ak sa chce účel trošku prikrášliť, stačí urobiť bočnú fotografiu dvoch vedľa seba parkujúcich vozidiel, napríklad na čerpacej stanici. A z fotky je jasné, že sa tam stretli. Ale pri tom ten objekt sledovania iba išiel natankovať a náhodou tam v tom istom čase tankuje aj vozidlo nejakého mafiána. Vtedy to môže vyzerať ako vážna schôdzka, pritom o nič nejde. Tu sa však už dostávame ku problému nelegálneho sledovania na účely diskreditácie osoby, alebo za účelom zneužitia informácií. A vidíme, že pred vraždou sledovali aj Kuciaka a jeho partnerku, spomínaný policajt z NAKA sledoval nelegálne na pokyn nadriadených, no veľa ďalších príkladov sledovaní je aj z prostredia SIS.

Okrem polície a spravodajských služieb robia sledovanie aj súkromní detektívi. Je to lukratívna zárobková činnosť. Na hodinu si vypýta sledovač niekedy aj 100 eur. V podmienkach bežného okresného mesta vám treba približne 5 ľudí. Pešiaka, cyklistu, dve autá, smerové mikrofóny a kvalitnejší foťák. Samozrejme, aj dobrú miestnu znalosť, lebo ak niekde vojdete do jednosmerky, kde zablokujte dopravu, ťažko môžete niekoho sledovať.

V meste je sledovať niekoho ľahšie ako na vidieku, a to z pochopiteľných dôvodov. Ak má osoba veľkú mieru sebakontroly (stále sa obzerá), treba so sledovaním na krátky čas prestať, alebo sa jednoducho stiahnuť. Stretol som sa aj s tým, že ak nejaký recidivista alebo klasický typ vagabunda z organizovanej kriminality zistí, že ho sledujete, príde ku vám a rukou nadvihne tričko, kde má zbraň. Vtedy treba sledovanie ukončiť a odísť. Vraví sa tomu, že spadla konšpirácia. V žiadnom prípade by nemal sledovač vykonávať služobný zákrok, ako je to vo filmoch. On je tam totiž na to, aby bol neviditeľný. Na tomto mieste vstupuje ďalší problém. Mňa napríklad u nás pozná celé mesto, ak sa prejdem po hlavnej ulici a sledoval by som niekoho, asi by to zistil. Sledovač musí byť ako tieň, platí to v obchodnom centre ako aj v prírode.

Sledovanie na základe zadania pre súkromné očko sa vykonáva väčšinou pre neverné manželky alebo neverných manželov. Stáva sa, že dopytujúci manžel dokonca povie, s kým ho podvádza manželka, že vie, kto to je, len to chce vidieť a mať to nafotené, potvrdené. Ak sa ho opýtate, na čo vlastne, povie vám, že chce vedieť pravdu. Pri sledovaní je jedinečné, že ten človek sa dozvie aj privilegované informácie, dostáva sa k informáciám a môže konať. Jeden známy majiteľ SBS má slogan: Podozrenie z nevery naša firma preverí. Vystihuje to podstatu.

Na záver zhrniem: Ak nerobím niečo nekalé, nemal by som sa báť, či ma niekto sleduje – či už priamo, alebo cez sociálne siete, alebo mobilom. Do mobilu sa dá za pár minút nainštalovať tzv. krtko, ktorý sleduje e-maily alebo sms komunikáciu. Sledujú sa väčšinou podozriví a páchatelia. Inštitút sledovania sa nesmie zneužívať na kriminalizovanie verejných osôb, politikov, aj keď sú tieto osoby do istej miery povinné znášať viac kritiky ako bežný občan. Právo na ochranu súkromia je potrebné chrániť a nezneužívať ho.

Autor je bývalý policajný vyšetrovateľ.