Zahraničná politika Španielska v plnej nahote: Prečo Pedro Sánchez dráždi spojencov a otvára dvere Číne aj nelegálnej migrácii?

Španielsky premiér Pedro Sánchez sa v poslednom období stáva jedným z najkontroverznejších lídrov Európskej únie. Zatiaľ čo voči tradičným spojencom a demokratickým partnerom nasadzuje tvrdú rétoriku, pri iných autoritárskych režimoch či bezpečnostných rizikách priviera oči. Čo stojí za krokmi muža, ktorý vedie Španielsko od roku 2018?

1. Konflikt s Izraelom: Spravodlivosť alebo diplomatický radikalizmus?

Sánchezova vláda sa vyprofilovala ako jeden z najhlasnejších kritikov Izraela v EÚ. Španielsko v máji 2024 oficiálne uznalo samostatný palestínsky štát a premiér opakovane podrobuje vládu v Jeruzaleme tvrdej kritike, pričom zašiel až k iniciatívam na pozastavenie dohody o pridružení medzi EÚ a Izraelom.

Pre časť verejnosti a opozície však jeho rétorika prekračuje hranice bežnej diplomacie. Kritici upozorňujú, že zatiaľ čo Sánchez rázne odsudzuje kroky Izraela, jeho reakcie voči teroristickému hnutiu Hamas či brutálnym útokom zo 7. októbra 2023 boli vnímané ako vlažné. Tento asymetrický prístup vedie mnohých k obvineniam z dvojitého metra a zo spochybňovania práva Izraela na existenciu a vlastnú obranu.

2. Čína a ľudské práva: Obchody s Pekingom bez výčitiek

Kontrast voči Sánchezovej nekompromisnosti k Izraelu najlepšie vidno pri pohľade na Východ. Pri opakovaných návštevách Číny a rokovaniach s Pekingom ide ideológia bokom.

Španielsko aktívne hľadá čínske investície v oblasti elektromobility, batériových fabrík a obchodu. Otázky masívneho porušovania ľudských práv, potláčania slobody v Hongkongu či osudu Ujgurov v Sin-ťiangu zostávajú na okraji záujmu španielskej diplomacie. Sánchez tu uplatňuje čisto ekonomický pragmatizmus: Peking je dôležitý obchodný partner, preto sa nepríjemné témy jednoducho neotvárajú.

3. Záväzky voči NATO: Španielsko ako čierny pasažier Aliancie

Španielsko dlhodobo obsadzuje posledné miesta v rámci Severoatlantickej aliancie v pomere výdavkov na obranu k HDP. Zatiaľ čo minimálny cieľ NATO je 2 % HDP a krajiny na východnom krídle (vrátane Poľska či Pobaltia) investujú cez 3 až 4 %, Španielsko vynakladá na obranu len približne 1,28 % HDP.

Tento prístup vyvoláva značnú nevôľu vo Washingtone aj v centrále NATO. Španielsko sa spolieha na bezpečnostný dáždnik Aliancie, no samo prispieva len nevyhnutným minimom a plnenie 2 % cieľa neustále odsúva.

4. Ceuta a nelegálna migrácia: Otvorená brána do Európy

Najpálčivejšou témou vnútornej bezpečnosti zostáva nelegálna migrácia cez španielske exklávy v Severnej Afrike – Ceutu a Melillu. Tieto územia predstavujú jedinú pozemnú hranicu Európskej únie s Afrikou.

Len počas samotnej Ceuty hlásia miestne orgány neustály nápor – v niektorých mesiacoch sa pokúšajú preplávať alebo prekonať hraničné oplotenie tisíce nelegálnych migrantov. Najkritickejšia je situácia s neplnoletými migrantmi bez sprievodu: kapacity v Ceute bývajú prekročené o viac ako 400 % až 500 %. Sánchezova vláda napriek tomu nedokáže presadiť efektívne prerozdelenie ani ráznu ochranu hraníc. Zlyhávanie kontroly a pasívny prístup robia zo Španielska jednu z hlavných vstupných brán pre nelegálnu migráciu a nekontrolovaný pohyb osôb do celého schengenského priestoru.

Prečo to Pedro Sánchez robí?

Kroky španielskeho premiéra nie sú náhodné. Vychádzajú z dvoch hlavných faktorov:

Vnútroštátny prežitok a závislosť od radikálnej ľavice: Sánchez nevládne sám. Jeho vládna koalícia stojí na podpore krajne ľavicových strán (ako Sumar či Podemos) a regionálnych separatistov. Krajná ľavica v Španielsku je tradične antiamerická, anti-izraelská a pro-palestínska. Ak chce Sánchez udržať svoju krehkú väčšinu v parlamente pohromade, musí tejto časti politického spektra ustupovať v zahraničnej politike.
Snaha o pozíciu lídra „globálneho Juhu“: Sánchez sa snaží vyprofilovať ako popredný hlas progresívneho krídla Európy, ktorý oslovuje rozvojové krajiny a uplatňuje ideologickú doktrínu namierenú proti tradičnej západnej bezpečnostnej architektúre.

Politika Pedra Sáncheza ukazuje hlbokú polarizáciu španielskej aj európskej politiky. Kým pre jeho podporovateľov ide o „progresívnu a autonómnu“ zahraničnú politiku, pre spojencov v NATO a EÚ ide o nebezpečný pragmatizmus, ktorý oslabuje kolektívnu bezpečnosť a prehlbuje bezpečnostné riziká na južnej hranici Európy.