Európa sa politicky vychyľuje doprava. Prečo ľavica stráca dynamiku a stred stagnuje v prospech konzervatívnych a pravicových prúdov?

Ak sa na európsku politiku pozrieme optikou Bruselu, potom také osobnosti ako šéfka Komisie von der Leyenová, talianska premiérka Meloniová alebo poľský premiér Tusk sú príkladom postmoderného konzervatívneho trendu. Spolupráci s európskymi ľavicovými stranami sa začínajú vyhýbať a spolužitie so stredovými smermi utlmili, namiesto toho sa líškajú pravicovým stranám.

Pojmy ako pravica a ľavica sú na dnešnej politickej scéne už dávno prežitok. Určité pevné kontúry mal konzervativizmus, bežne označovaný za pravičiarstvo, možno ešte v ére M. Tchatcherovej, H. Kohla alebo v zámorí R. Reagana. Lenže dnes nikto ani nevie, kto sedel na počiatku Francúzskej revolúcie v Národnom zhromaždení vpravo alebo vľavo. Je to totiž úplne jedno. Tieto politické smerovania sa natoľko premiešali, že sa už udržiavajú iba vďaka tradícii. Je však nutné vyjasniť si aspoň to, že ľavica by nemala znamenať krajnú ľavicu, krajná pravica môže byť aj krajnou ľavicou, pravicový extrémizmus často neznamená nič iné ako rasizmus, konzervatívci nie sú občianska pravica a liberáli môžu byť aj ľavica aj pravica. Aspoň v Európe.

Niekedy zo zúfalstva siahame k bezradnému nálepkovaniu ako „naľavo“ alebo „napravo“ od stredu. Ani to však veľmi nepomáha, často stačí výmena vodcu partaje a je potrebné prenálepkovanie. ANO ako vládnucu stranu v Česku alebo SMER dtto na Slovensku by sme asi označili za ľavicovo-populistické, ale atribút populistický sa dá pripojiť k mnohým iným stranám v EÚ. Nie každý politik, ktorý má odvahu sľúbiť svojmu národu nie pečené holuby, ale iba ´krv, pot a slzy´, svoje ponuré upozorňovania úspešne prežije.

Konzervatívci v Európe

Opäť z toho máme galimatiáš, všeobecne však platí hodnotenie, že konzervatívec sa veľmi nehrnie do riskantných zmien bez jasného výsledku. Ako voľné synonymá pre ´konzervatívny´ môžeme pokojne použiť výrazy obozretný, opatrný, prezieravý alebo iný príbuzný atribút. Všeobecne však platia pre toto myslenie zásady ako menšia dôvera k štátu, úcta k tradícii, nedôvera k veľkohubým sľubom a k sloganom na spôsob „poručíme vetru, dažďu“. V EÚ sa k tomu druží aj odmietanie premeny Únie na federálny superštát a strach z migrantov. Hlavne žiadne unáhlené zmeny!

Azda najvýraznejším pilierom lipnutia na statike vecí a odmietanie ich lacného preorávania je pre každého konzervatívca zásada, ktorú formuloval už v 17. storočí britský štátnik Lucius Cary, titulom Viscount Falklad, teda jeden z tejto série šľachticov. Znie veľmi lapidárne: „Ak nie je nutné niečo meniť, nie je nutné niečo meniť.“ Niečo, čo je pre mnohé a za revolučne sa vydávajúce strany ťažko stráviteľné. Ale aj v domácej tradícii by sme našli konzervatívcov ako remeň. J. A. Komenský bol veľký reformátor školstva, ale konzervatívci sa k nemu radi hlásia pre jeho nekompromisné trvanie na náboženských princípoch a odmietaní ich revízie. A T. G. Masaryk? Ten zasa neskrýval, že vždy potieral hazardérsku dynamiku na úkor statiky.

V praktickej politike sa tak hlavnými protivníkmi konzervativizmu logicky stali socializmy so svojimi revolučnými odrodami ako komunizmus, fašizmus a nacizmus. Teda ideológie, ktoré chcú obyvateľstvo urobiť bleskurýchlo šťastným. Ibaže keď nezaberie presvedčovanie, je potrebné dohnať ľudí ku šťastiu obuchom a držať pri zemi kyjakom. Toto už vôbec nie je v súlade s princípmi ani demokratickej ľavice či pravice, „stredu“, ´stredopravého´ alebo ´stredoľavého liberalizmu a už vôbec nie konzervativizmu.

Prečo sú konzervatívci v Európe úspešní?

Možno je na to jednoduché vysvetlenie. Európske obyvateľstvo nebezpečne starne a radikalizmus neprijíma tak ľahkovážne, ako zamladi, aj keď narazíme na smery, ktoré sa dajú označiť ako radikálny konzervativizmus. Ale to už patrí k prejavom terminológie zúfalstva.

Výrazné zmeny vidíme predovšetkým v Európskom parlamente po eurovoľbách v r. 2024. EÚ sa dlho považovala za inkarnáciu stredových politických strán. Bol to „stred“, ktorý chcel byť centrom, v ktorom sa varí konsenzus a kompromis. Po ostatných eurovoľbách si síce pravicové strany polepšili, ale tie stredové stále ešte ovládajú scénu. Lenže už nie suverénne, pri dôležitých rozhodnutiach sa nezaobídu bez pomoci tých pravicových. Ak sa snažia presadiť svoje návrhy bez pomoci liberálov a sociálnych demokratov, nejde to bez hlasov jednoznačne pravicových strán a neváhajú sa spojiť ani s poslancami za AfD – Alternatívou pre Nemecko, ktorá sa pohybuje na hrane hodnotenia medzi pravicovou alebo extrémistickou stranou.

Vidíme tu určitý paradox: v Berlíne sa predstavitelia CDU/CSU odmietajú s AfD čoby len rozprávať, v Bruseli s nimi v rámci svojej frakcie (EĽS) spoločne hlasujú. Strany politického stredu to cítia ako zradu, ale je zrejmé, že „stred“ sa v Bruseli dostal do defenzívy. Zdá sa, že najmä sociálnodemokratická súčasť stredového tábora rezignovala, muziku v EP začínajú tvrdiť konzervatívni oportunisti a ich noví „žebože“ pravicoví kamaráti.

Autor je bezpečnostný analytik.

227