Dnes má meniny: Jaroslav
Zuzana Široká patrí moje obľúbené spisovateľky. Jej knihy Jabloňové lásky či Černicové dievčatá zobrazujú silné ženy bojujúce s nepriazňou osudu, nechýba v nich láska, dobro, vôňa lúčnych kvetov a chuť sladkého ovocia. Ako tvorí svoje knihy a odkiaľ čerpá množstvo odborných informácií, ktoré vo svojich románoch používa?
Každý z nás si pamätá na prvú knihu, ktorá ho ovplyvnila. Aká je tá vaša?
Na Vianoce, na narodeniny, za vysvedčenie alebo len tak sme vždy dostávali knihy. Hromadili sa u nás na každej vodorovnej ploche, u starkej v Jelšave vypadávali aj spod matracov, starký v Rochovciach im venoval celú jednu izbu. Prešla som si všetkými knižnými fázami – od miliónkrát listovaných leporel, cez rozprávky, dievčenské romány, klasiku, trilery, encyklopédie, poéziu, literatúru faktu… Boli časy, keď som čítala všetko, čo mi prišlo pod ruky. Teraz si starostlivo vyberám a nemám problém knihu nedočítať a nechať na lavičke v parku, keď ma neosloví dejom, štýlom či kvalitou prekladu. Dom duchov od Isabely Allendeovej som prečítala možno aj desaťkrát, Zásady muštárne asi tiež. Mám rada veľké romány s plejádou originálnych, autentických postáv písané inteligentným, vyhraneným štýlom, poteším sa závanu magického realizmu, mystiky, jemnej poetiky. Očarila ma Nino Haratišvili, Harper Leeová, Dörte Hansenová, Katarina Hagena, Alice Munro… Mám pokračovať? O kvalitné spisovateľky a spisovateľov našťastie nie je núdza a stále sa vynárajú ďalší. Teším sa z toho.
Niektorí spisovatelia píšu pravidelne v skorých ranných hodinách, iní zase len večer pri šálke čaju. Aká je vaša spisovateľská rutina?
Nenútim sa do písania a nikam sa neponáhľam. Niekedy nepíšem celé mesiace, nechávam príbehy dozrieť. Postavy z mojich príbehov sa často nasťahujú ku mne domov, žijeme vedľa seba, pozorujeme sa navzájom, prezrádzame si tajomstvá, deklamujeme dialógy a monológy, až kým príbeh nedozrie do písmenkovej podoby. Napíšem ho potom už relatívne rýchlo, v podstate jedným ťahom.
Vaše knihy obsahujú okrem pútavého príbehu aj veľa odborných vedomostí. Píšete o rôznych druhoch jabloní, o ich pestovaní, o bylinkách. Musíte sa pri písaní svojich kníh vzdelávať?
Jablone, bylinky, umenie, knihy, papier, silné ženy a ich príbehy ma sprevádzajú celý život. Ale nie som odborníčka, nechcela by som vypustiť do sveta polopravdy a výmysly, najmä čo sa týka účinkov byliniek a historických faktov či geografických reálií. Takže áno, vo fáze pred samotným písaním veľa rešeršujem, čítam literatúru faktu o danej problematike a danom období, navštevujem múzeá, mestá a miesta, hľadám si rebríčky s menami, ktoré boli populárne v tom-ktorom období, počúvam dobovú hudbu, pýtam sa odborníkov, listujem v kronikách a digitálnych archívoch. Žijem so svojimi postavami a ich témami.
Váš najnovší román Vzdušné čiary je iný. Aj čo sa týka rozsahu, aj témy. Práve pri ňom som si uvedomila, že ste museli pred písaním získavať veľa informácií o dobe, v ktorej sa odohráva. Koľko trvala príprava a koľko samotné písanie? Ako Vzdušné čiary vznikli?
Pani Emília, dievčatko, ktoré prežilo Přerovskú tragédiu, naozaj existuje, jej príbeh ma fascinoval už dávno, materiály o udalosti som zbierala niekoľko rokov, existujú dokumenty a videá časosvedkov aj kvalitné články v tlači a na internete. Mám doma niekoľko kníh, ktoré napísali (zo svojho pohľadu) Karpatskí Nemci, poznám mesto, v ktorom pôsobila Aenne Burdová. Krajčírsku, automobilovú a čalúnnickú tematiku a vokabulár som si musela naštudovať a ponoriť sa do tematiky tak hlboko, aby to dalo príbehu uveriteľnosť, autenticitu a zároveň neukrojilo z ľahkosti literárneho štýlu. Celé to trvalo asi tri roky, venovala som knihe kus srdca a more času, dúfam, že to čitateľky a čitatelia vycítia.
Ústrednými postavami vašich kníh sú ženy – mladé, staré, chudobné, bohaté, vzdelané i obyčajné, ale všetky silné a životaschopné. Ste tak trochu feministka?
Nie iba trochu. Pojmom feminizmus však nedefinujem ako demonštratívne pálenie podprseniek na verejných priestranstvách, ale rovnoprávnosť všetkých pohlaví. Tá u nás v praxi funguje do momentu narodenia prvého dieťaťa. Potom, nie dobrovoľne a možno ani nie vedome, skĺzavame do tradičných rolí, pretože spoločenský systém je tak nastavený. Vzdelané matky majú problém vrátiť sa na svoje kvalifikované pozície, po narodení detí často zarábajú menej ako predtým a menej než ich mužskí kolegovia na rovnakej pozícii, čo sa neskôr odráža aj na ich dôchodkoch a životnom štandarde. Na ženských pleciach spočívajú domáce práce, neplatená starostlivosť o členov rodiny, emocionálna podpora, organizovanie rodinného a spoločenského života a všetky tie prenesmierne dôležité care aktivity, bez ktorých by rodiny a spoločnosť fungovali iba napoly. Aj lieky a medicínske postupy sa vyvíjajú väčšinou na základe mužskej anatómie, dokonca aj interiéry áut, crash test dummies, o ženskom tele by chceli rozhodovať čudní chlapíci v čiernych sutanách… Cesta k rovnoprávnosti je dlhá, ale už nie sme celkom na začiatku. Áno, kráčam feministickými chodníčkami a moje literárne postavy tiež.
Ktorá z vašich literárnych postáv vám je najbližšia?
Všetky.
Veľmi intenzívne komunikujete so svojimi čitateľmi na Facebooku. Myslíte, že to je v dnešnej dobe veľmi dôležité? Aj takáto forma marketingu?
Komunikácia na Facebooku je pre mňa skôr o medziľudských vzťahoch ako o marketingu. S čitateľkami mojich kníh sme nastavené na rovnakú vlnovú dĺžku, rada sa s nimi (digitálne) rozprávam, sú to inteligentné, inšpiratívne ženy, zaujímam sa o ich názory a príbehy, nie o to, či si moje knihy kúpili alebo požičali v knižnici. Aj keď pracujem v marketingovej oblasti, reklamu vlastných kníh rada prenechám vydavateľstvu a distribútorom. Z každej recenzie, komentáru a odporúčaniu v sociálnych a klasických médiách sa však úprimne teším.
Pripravujete nový román. Prezradíte, o čom bude?
O múdrych a silných ženách (úsmev) ako vždy. Časť z neho sa bude odohrávať na Gemeri a v Slovenskom Raji, ale príbehy z tohto románu by sa mohli udiať hocikde – svet je plný matiek a dcér, ktoré si k sebe hľadajú cestu.