Slovensko nezavlečieme do vojny, za NATO nám Slovákom Grónsko nestojí. To by ešte tak schádzalo

Niektorí zúfalí z Európy (Francúzsko, Nemecko, Dánsko a iní výtržníci) sa rozhodli, že kolonizáciu Nového sveta berú vážne už kvôli tradícii a povolali na svoju obranu symbolické bojové šíky do Grónska. Ostrov síce mrazivý, ale náš.

Je to trochu inak, škrtiť aligátora holými rukami nie je len tak. Francúzsky prezident preventívne poslal svojich vojakov brániť Európu v Dánskom kráľovstve, zúčastní sa aj Bundeswehr. Európsky svet sa búri a netuší, že prezident Trump ich iba podpichuje a vychutnáva si bezmocnosť uštvanej koristi. Ale prečo nie? Keď už sme dovolili ako Európania koloniálnemu Rusku vziať si Krym, tak prečo by si klasická antikoloniálna mocnosť nemala uchmatnúť bezprizorný a ťažko geograficky lokalizovateľný kolonizovaný ostrovček na severe kdesi v Arktíde? Slovensko sa do toho však nebude veľmi montovať. Počká si, ako to dopadne a jeden či dvaja srdnatí slovenskí vojačikovia na manévroch predsa vojnu nerobia. Rusko nás vyučilo, nie sme v zahraničnej politike žiadne béčko. Švédi či Nóri tam síce majú svoje záujmy, pohrozili sledovacími letmi, námornými aktivitami, ponorkami a kladivom na bosorky – samotnou OSN – lenže my máme na Slovensku tiež svoje starosti s konsolidáciou, energopomocou a jadrovou elektrárňou. Prirodzene, ak Rusko povie „net“, potom obrátime, od toho je predsa diplomacia. Aj jadro má štyri svetové strany a azda ich je aj viac.

Imperializmus odráža ego, je tu a ostane

Súčasný americký prezident nie je až taký ťažkopádny, ako vyzerá. Zrejme dobre vie, že teraz alebo nikdy. Škoda, že jeho dávnejší predchodca bol geopoliticky trochu mimo budúcnosť a spolu s Aljaškou (1867) od novokozákov nekúpil hneď aj Kamčatský polostrov. Ponúkali mu ho, opovrhol ním. Aj tak je ruský cár Alexander v poradí druhý, z rodu Romanovcov, môj najmilovanejší ruský panovník. Nebyť váhavosti vtedajšieho bieleho otca vo Washingtone (A. Johnson), Rus by býval amíkom strelil nielen Kamčatku, ale zrejme aj Čierne more a budúceho Gagarina. Žiaľ, nešťastne (Alexander druhý Veľký) vypadol z okna. Ale tak nejak sa to povráva. Momentálny americký prezident však nechce Grónsko šupom okupovať, chce iba uzavrieť nájomnú zmluvu o kontrole severovýchodnej Ameriky a Grónsko nakoniec nenechať Číňanom alebo Monačanom. Kto príde neskoro, dopadne dnes ako zajtra skončí pán prezident Putin. Napríklad sa potkne na schodoch.

Imperializmus je dobrá vec a bolo by škoda nezužitkovať naše dávne, zakorenené inštinkty. Súčasný americký prezident týmito pudmi oplýva až príliš. V jeho zvláštnych víziách mu nezabráni ani monsieur Macron, ani dvaja či traja vojaci ÚŠJOSSRBIRF (zvyknime si už na tie skratky) – Ústrednej špeciálnej jednotky Ozbrojených síl Slovenskej republiky Brigády imeni Roberta Fučíka).

V Grónsku prosím nejde o „zeminy“, ale o polohu. Ak tento ľadový ostrov USA chcú mať, tak ho dostanú. A ak túto príležitosť danú im výstredným prezidentom s červenou kravatou a svalnatým zátylkom premrhajú, o sto rokov iba zaplačú. To však bude už neskoro. Takého šéfa ako teraz tam „jiščo nemali“. A ani tak skoro nebudú mať, ináč prídu o ďalšie hlavné mesto štátu Únie. Bude sa volať New Nuuk, poprípade Old NATO Story.

Autor je bezpečnostný analytik.

319