Pred štyridsiatimi rokmi sa Československo prebudilo a netušilo, o čo v zmätenom spravodajstve vlastne ide

Príslovie „klame ako Rus“ sa síce spája s potemkinovskými dedinami, ale Sovietsky zväz a dnes Ruská federácia, potvrdili muziku. To ranné spravodajstvo rozhlasu vtedy ráno (internet sme ešte nemali) znelo ako tajomný hlas nie z Karpát, ale z bezradne rýchlo precedenej správy sovietskej tlačovej služby TASS.

Niečo sa vraj prihodilo v ZSSR, akýsi obláčik dymu, ktorý je inak pre svet a tábor mieru a socializmu neškodný. Lenže nebol to obláčik dymu, bol to rádioaktívny mrak v dôsledku výbuchu v jadrovej elektrárni v Černobyle. V Moskve to brali takmer ako jednu zo smiešnych poplašných správ. V rakúskom rozhlase a TV (ORF) sa v tom ráne vyjadrovali vážnejšie.

A to ani Rakúšania, a už vôbec nie Švédi – Švédsko ako prvé zachytilo výbuch a upozorňovalo na jadrové mračno idúce podľa vetra smerom na západ – ešte nepoznali presné podrobnosti. Dnes už ich máme na stole, hoci nie všetky. Vláda v Kremli ich nepúšťala von, hoci dobre vedela, o čo ide. A to už tam mali Gorbačova s jeho perestrojkou a zatiaľ iba s ešte nerozkvitnutou glasnosťou. Ale Kremeľ luhal ostošesť, tak ako vždy. Vlastne sa nič nedeje, to „stóľko“ bezvýznamná havária.

Dnes už toho vieme o niečo viac

Stať sa Černobyľ niekedy za Brežneva alebo počas jeho dvoch zdravotne rýchlo vädnúcich nástupcov vo vedení politbyra ÚV KSSZ, môžeme si byť istí, že sovietske spravodajské služby by vydali stopercentne overený dôkaz, že na Černobyľ dopadla islandská raketa. Že Island nemal ani armádu, azda len pobrežnú stráž, by vôbec nebolo dôležité. Je to predsa člen NATO. A mali by sme to spravodajsky vybavené. Ústredné orgány KSČ/KSS reprezentované denníkmi ako Pravda a Rudé právo by nám podali rukolapné fakty aj bez dôkazov a diskusie.

Dnes však vieme presnejšie, ako to bolo a je dôležité, že dokonca vtedajšia sovietska strana to vtedy priznala a ani terajšia ruská vládna platforma sa od toho nedištancuje. Takže si to s početnými verejnými faktografickými údajmi zmapujme:

„Dňa 26. apríla 1986 o 1:23:48 miestneho času nastala v černobyľskej jadrovej elektrárni udalosť, ktorá zmenila priebeh dejín. V štvrtom reaktore, známom ako Černobyľ-4, sa odohrala katastrofálna explózia, sprevádzaná požiarom a ďalšími explozívnymi udalosťami, ktoré vyústili do roztavenia jadra reaktora.“

No ale to predsa vieme. Čo nás vlastne už dnes ani nezaráža, je luhárstvo ruskej (vtedy rusko-sovietskej) propagandy. Pod ňou by dal kalap dolu aj samotný Josef Goebbels. Táto tragická udalosť nielenže viedla k najzávažnejšej „civilnej“ jadrovej katastrofe v histórii, ale aj na večné obdobie zanechala nezmazateľnú stopu v pamäti ľudstva a iniciovala revíziu bezpečnostných noriem pre jadrové energetické zariadenia po celom svete. V niektorých krajinách, napr. v Nemecku, výstavbu nových jadrových elektrární zastavili. Ale čo bez lacného, hoci riskantného zdroja energie? Tak to poznáme z nedávnej novovekej klasickej otázky „byť alebo nebyť“.

Prečo Rusi (Sovieti) klamali

Klamárstvo je pre Rusov niečo ako národný šport. Do nacistického Nemecka táto disciplína dorazila trochu neskôr, ale o to viac bizarnejšie grády to nadobúdalo. O klamstve v rusko-sovietskom prostredí sme sa skryte a v satire dozvedali v prekladoch (tí zdatnejší v origináloch) od sovietskych majstrov pera ako Zočšenko, Bulgakov, Pasternak (o Solženicynovi a iných vtedajších samovrahoch pracujúcich s literou ani nehovorím). Sovietsky zväz najskôr nepovedal svetu, čo sa stalo, a ak to aj povedal, stále tvrdil, že o nič vážne nejde. Ideologicky dával na vedomie, že v takej Hirošime a Nagasaki to bol masaker, v ZSSR panuje pohoda. Len žiaden strach z rádioaktivity! V skutočnosti Sovietom trvalo niekoľko dní, kým poradili svojim ľudom, aby evakuovali okolité mestá a dediny. Nielen v najbližšom meste Pripjať. Obetovali tamojších obyvateľov v celom makroregióne podobne ako príslušníkov záchranárskych tímov, státisíce vojakov (údajne 600 000) či novinárov, ktorí netušili, kam ich ženú. To isté dnes robia s propagandou proti nacisticko-banderovskej Ukrajine. Obetujú svojich ľudí v jednej chorej vojne. Zo svojich zážitkov na ešte suverénnej Ukrajine si pamätám, že cestujúci si museli, samozrejme, kupovať lístky na mestskú hromadnú dopravu. Ale v každom trolejbuse, autobuse alebo električke viseli na sklách okien žlté lístky: priami účastníci černobyľskej havárie cestujú zadarmo.

Autor je bezpečnostný analytik.

100