Zabudnutá etnická čistka: Ako Kuvajt v roku 1991 vyhnal 300-tisíc Palestínčanov

Kým svet dnes mlčky prehliada vyhlásenia o zničení Izraela, masívne vysídlenie Palestínčanov z arabského štátu zmizlo z histórie bez jediného protestu.

Keď sa v súčasnosti diskutuje o osudoch Palestínčanov, verejný a mediálny priestor v západných metropolách zapĺňajú masové protesty, univerzitné blokády a ostrá kritika Izraela. Málokto však vie, že k jednému z najväčších a najrýchlejších nútených vysídlení Palestínčanov v modernej histórii nedošlo v Izraeli, ale v samotnom srdci arabského sveta — v Kuvajte po vojne v Perzskom zálive v roku 1991.

1. Historické súvislosti: Ako prišla katastrofa z roku 1991

Pred augustom 1990 predstavovala palestínska komunita v Kuvajte jednu z najprosperujúcejších a najlepšie vzdelaných diaspór v arabskom svete. Približne 350 000 až 400 000 Palestínčanov tvorilo chrbticu kuvajtskej ekonomiky, školstva, zdravotníctva a štátnej správy. Všetko sa však dramaticky zmenilo 2. augusta 1990, keď iracký diktátor Saddám Husajn napadol a okupoval Kuvajt.

Vedenie Organizácie pre oslobodenie Palestíny (OOP) na čele s Jasirom Arafatom urobilo osudovú geopolitickú chybu: verejne a jednoznačne sa postavilo na strana Saddáma Husajna. Arafat dúfal, že Husajn presadí spojenie irackého odchodu z Kuvajtu s riešením palestínskej otázky. Pre kuvajtskú kráľovskú rodinu a obyvateľov to však bola neslýchaná zrada od komunity, ktorej poskytli útočisko, prácu a vysoký životný štandard.

Prehľad faktov o exode z Kuvajtu (1991):

Veľkosť komunity pred vojnou: 350 000 – 400 000 osôb.
Dôvod vyhnania: Politické spojenectvo Jasira Arafata so Saddámom Husajnom a obvinenia celého obyvateľstva z kolaborácie.
Priebeh: Po oslobodení Kuvajtu v marci 1991 nasledovali represie, plošné rušenie pracovných a pobytových povolení, zákaz školskej dochádzzky pre deti a mimosúdny tlak.
Následok: V priebehu niekoľkých mesiacov opustilo Kuvajt vyše 300 000 Palestínčanov (odchod smeroval najmä do Jordánska, ďalších krajín Perzského zálivu a na Západ).
Medzinárodný ohlas: Nulové protesty, žiadne rezolúcie OSN či študentské štrajky na Západe.

2. Tichý odchod bez medzinárodných pochodov

Po oslobodení Kuvajtu medzinárodnou koalíciou na jar 1991 sa kuvajtská vláda rozhodla rázne zakročiť. Palestínčania boli kolektívne označení za bezpečnostnú hrozbu a „piatu kolónu“. Počas nasledujúcich mesiacov boli státisíce z nich prinútené odísť. Jedna z najvýznamnejších palestínskych komunít v regióne prakticky zo dňa na deň zanikla.

Čo je však na celej udalosti najpozoruhodnejšie, je reakcia sveta. Na rozdiel od konfliktov týkajúcich sa Izraela:

Nevznikli žiadne univerzitné stanové tábory v USA ani v Európe.
Nekonal sa žiadny maratón diskusí na pôde OSN s cieľom uvaliť na Kuvajt sankcie.
Aktivisti za ľudské práva neorganizovali celosvetové pochody ani nevolali po bojkote Kuvajtu.

3. Priame porovnanie: Správanie komunít a asymetria reakcií

Vyhnanie z Kuvajtu (1991)	Súčasný konflikt v Gaze / Izraeli
Palestínčania v Kuvajte neprevádzkovali teroristické siete ani neodpaľovali rakety na Kuvajt City.	Hamas a Islamský džihád dlhodobo budujú podzemné tunely a odpaľujú tisíce rakiet na civilné mestá Izraela.
Kuvajtská civilná populácia nebola terčom únosov ani systematických masakrov zo strany palestínskych susedov.	Dňa 7. októbra 2023 spáchal Hamas brutálny teroristický útok s masovým vraždením a únosmi vyše 250 rukojemníkov.
Vyhnanie ~300 000 ľudí prebehlo bez medzinárodného odsúdenia Kuvajtu či výziev na sankcie.	Izraelská obranná reakcia čelí obvineniam na Medzinárodnom súdnom dvore a neustálym masovým protestom.

4. Porovnanie so súčasnosťou: Keď sa otvorene žiada zničenie štátu

Dnes sme svedkami absurdnej geopolitickej asymetrie. Zatiaľ čo masové vyhnanie 300 000 Palestínčanov arabským štátom prebehlo bez povšimnutia, dnešný Izrael — jediný demokratický štát v regióne — čelí verejným výzvam na svoju úplnú likvidáciu.

Predstavitelia iránskeho režimu, teroristické hnutia Hamas, Hizballáh a ich podporovatelia vo svete sa bezostyšne prihlasujú k doktríne vymazania Izraela z mapy („From the river to the sea“). Napriek tomu sa značná časť západných aktivistov nevymedzuje voči týmto genocídnym výzvam, ale svoju rétoriku zameriava výhradne proti štátu, ktorý bráni vlastnú existenciu a svojich občanov.

„Ukazuje sa jednoznačný dvojitý meter: Ak sú Palestínčania obsadení, vyhnaní alebo utláčaní inými arabskými štátmi, medzinárodné spoločenstvo a aktivisti zostávajú ticho. Ak je do veci zapojený Izrael, platia úplne iné meradlá.“

5. Širší historický kontext a dodatky

Pre úplné pochopenie problematiky je potrebné zasadiť udalosť z roku 1991 do širšieho rámca vzťahov medzi arabskými štátmi a Palestínčanmi:

Čierny september v Jordánsku (1970): Vyhnanie z Kuvajtu nebolo prvým prípadom. V roku 1970 sa vedenie OOP pokúsilo zvrhnúť jordánskeho kráľa Husajna. Nasledoval krvavý ozbrojený konflikt (tzv. Čierny september), pri ktorom jordánska armáda zabila tisíce Palestínčanov a vedenie OOP vyhnala do Libanonu. Ani vtedy sa na Západe nekonali masové študentské protesty.
Neochota udeliť občianstvo: Väčšina arabských štátov (s výnimkou Jordánska) po desaťročia zámerne odopierala Palestínčanom plnohodnotné občianstvo a základné občianske práva. Týmto spôsobom udržiavali ich status utečencov a využili ho ako geopolitický nástroj nátlaku voči Izraelu.
Dnešná asymetria pri prijímaní utečencov: Zatiaľ čo európske a západné krajiny neustále čelia tlaku na prijímanie utečencov z celého sveta, susedné arabské štáty (ako Egypt či Jordánsko) dnes rázne odmietajú prijať palestínskych utečencov na svoje územia, čo opäť potvrdzuje historický vzorec ich správania.

Ponaučenie pre dnešný svet

Príbeh z roku 1991 je mementom geopolitického pokrytectva. Pripomína nám, že selektívne rozhorčenie a ignorovanie historických faktov nepomáha spravodlivému usporiadaniu na Blízkom východe. Ak má mať diskusia o ľudských právach a mieri zmysel, nemôže podliehať dvojitým metrom — či už ide o historické udalosti v Perzskom zálive, alebo o dnešné právo Izraela na existenciu v bezpečných hraniciach.

145