Terorizmus v Berlíne oživil odsunutú hrozbu a opäť nastolil otázku, prečo má byť svet tolerantný k netolerantným

Európa, ako súčasť zmenšujúceho sa západného sveta, v poslednom čase rieši zástupné bezpečnostné hrozby ako sú legálna aj ilegálna imigrácia, nečakaná energetická kríza alebo vojna na jej pozemných aj námorných hraniciach. Na jednu hrozbu – hrozbu terorizmu – síce nezabudla, ale odložila ju do kôlne.

Nestalo sa nič prevratné. V sobotu 25. júla 2026 jeden recidivista dal priechod svojej nenávisti k iným ľuďom a pozrážal v Berlíne autom viacerých účastníkov „pochodu hrdosti“ ako homosexuálne zameraní spoluobčania nazývajú oslavu svojej kedysi zatajovanej a spoločensky samovražednej inakosti. Tieto sprievody sú dnes v západných štátoch bežné a ako sa ako náhodný divák pamätám z Berlína spred niekoľkých rokoch, zbytočne provokatívne a exhibicionistické. Neviem, prečo niekto takto musí vytŕčať svoju odlišnosť.

„Škody“ boli síce mierne (jedna mŕtva a viacerí zranení), ale západných štátnikov to vyburcovalo z polospánku a zdvihla sa vlna solidarity s Nemeckom aj s obeťami útoku.

Európe prebehol mráz po chrbte z mnohých dôvodov. Jedným z nich je skutočnosť, že útok spáchal mladý, už v Nemecku narodený moslim a posunul na vedomie verejnosti aj politických predstaviteľov neriešiteľný imigračný hazard, ktorým vládnuce elity ohrozujú vlastné obyvateľstvo. Ďalším dôvodom je, že tento útok nie je ani trochu bezprecedentný. Európske mestá, predovšetkým tie v politicky klasickej západnej časti Európy, s týmto problémom mali čo do činenia už viackrát.

Veľká otázka znie, či vlna terorizmu sa vracia alebo doznieva

Islamistický terorizmus (synonymicky džihádistický, radikálne moslimský, moslimsko-fundamentalistický) najviditeľnejšie udrel v Madride v roku 2004 (takmer dve stovky mŕtvych civilistov), v Londýne v roku 2005 (vyše päťdesiat mŕtvych) a v Paríži v roku 2015. V metropole Francúzska išlo najprv o januárový útok na redakciu hlúpeho ľavicového časopisu Charlie Hebdo, v ktorom si robili srandu z proroka Muhammada a prostoducho sa domnievali, že je to vtipné. Nuž, teroristi to videli dosť inak. Redakciu čiastočne vyvraždili (dodajme na jej obranu, že hlúposť nie je zločin), k tomu aj niekoľko ´okoloidúcich´. Takže jednoznačne brutálny náboženský teror ako reakcia na jednu nasprostastú protináboženskú karikatúrnu tlačovinu. V útoku v novembri toho istého roku v Paríži prišlo o život už 130 ľudí. Žiadnych provokatérov. Opäť krvavá, masová zakáľačka. A európski lídri, držiac sa za ruky, išli do Paríža demonštrovať svoje odhodlanie nepoddať sa teroristickému násiliu. Lenže v ten istý okamih (2015) otvorili brány EÚ smršti divokej imigrácie, ktorú tu, na Slovensku, zaregistrujeme už len keď vytiahneme päty do Viedne.

V Európe došlo aj k teroristickým útokom v Rusku (vrátane Moskvy), ale v tomto prípade je otázne, či páchateľmi boli teroristi alebo „bojovníci za nezávislosť“, aj keď vieme, že to boli teroristi. Neútočili na ruských zabijakov z Kaukazu, ale okrem iného na návštevníkov divadla. No a jedenásty september v New Yorku netreba vari spomínať.

Terorizmus v Berlíne túto hrozbu v EÚ opäť zviditeľnil. Nie každá apokalypticky vyzerajúca hrozba – ako AIDS alebo Covid – sa dá donekonečna ukladať k ľadu. Demokratické štáty a ich lídri dobre šípia, že otvorená spoločnosť je proti kombinácii terorizmu a nezvládnutého prisťahovalectva úplne bezmocná.

Európa doplatila na svoju pýchu z nadradenosti

Ešte v nultých rokoch tohto storočia sa Európa tvárila, že vie, ako na to. Proti americkému ozbrojenému riešeniu problémov ako poslednému útočisku sebavedome stavala „soft power“, teda mäkký, hebký prístup v podobe prefíkanej diplomacie a kultúrnej výmene názorov. Ale tak, ako zistila, sa nedá vyjednávať ani s teroristami, ani s Ruskom. Preto EÚ dnes na Ukrajinu nevyváža balóniky mieru ani hlboké štúdie o pacifizme, ale zbrane. Vo vlastnom záujme, vedená pudom sebazáchovy. Predstava, že imigrantov zvládneme ľavou zadnou tým, že im ukážeme atraktívnosť nášho modelu a „oni“ ho vďačne príjmu, skončila žalostne. A „my“ sme sa, prosím. ešte nedávno búšili do pŕs, že týchto „barbarov“ prevychováme!

Áno, imigranti z tretích (najmä moslimských) krajín ochutnali moderný európsky recept – toleranciu, ľudské práva vrátane ženských práv, slobodu prejavu, vládu zákona, sociálnu starostlivosť, ideovú otvorenosť, náboženstvo ako súkromnú záležitosť. Teda niečo, o čom sa im doma mohlo iba snívať. Recept síce berú na vedomie, ale neprijímajú predpísanú liečbu, t. j. toleranciu k tým, ktorí sú iní ako „oni“.

Je zbytočné, pýtať sa, prečo sú „oni“ „iní“: tradícia, náboženstvo, kultúrne rozdiely, ´gény´? Odpoveď už nechajme klasicky na koňovi s tou jeho povestne väčšou hlavou. Len tak, čítajúc Oswalda Spenglera alebo Rudyarda Kiplinga, môžeme smutne pokývať hlavou: kruci, však toto sme predsa už dávno mali vedieť…

Autor je bezpečnostný analytik.

120