Ticho z kohútika. Keď vám 6-metrová studňa obnaží pravdu o tom, ako plytváme vodou

Voda. Štyri písmená, ktoré znejú tak obyčajne. A predsa, keď sa stratia, zistíte, že za ňu v priebehu dvadsiatich štyroch hodín dáte celé svoje bohatstvo a do siedmich dní uschneme naveky. My však týmto najväčším pokladom prírody nekresťansky a beztrestne plytváme – presne dovtedy, kým sa neotočí kohútik a nestane sa… nič.

Hovoria nám to všade. Grafy, správy Európskej environmentálnej agentúry (EEA), varovania vedcov pred prehlbujúcim sa vodným stresom v Európe. Lenže kým to človek nezažije na vlastnej koži, sú to len čísla na papieri.

Viem o čom hovorím. Stalo sa to uprostred leta, keď teplomer ukazoval brutálne horúčavy. Nachádzala som sa v dome na samote, kde nie sú žiadni susedia ani obchody za rohom. Otočila som kohútikom a… nič. Ani kvapka. Zistila som, že naša 6-metrová studňa je na konci so silami – voda zo spodných vrstiev jednoducho nestíhala dotekať.

V tej prvej sekunde ma zaliala čistá panika. Čo budeme piť? Ako uvarím jedlo? Ako sa umyjeme? Prečo práve teraz?! V hlave mi okamžite naskakovali scenáre prežitia: A čo keby som nemala auto? Čo keby došiel benzín? Čo keby v okolí nebola jediná kvapka pitnej vody?

Táto otázka mi odvtedy znie v hlave ako červený maják.

Žijeme v ilúzii nekonečna

Slovensko patrí medzi požehnané krajiny strednej Európy, ktoré majú dostatok zásob podzemných vôd. ZATIAĽ. Toto slovo by sme si mali písať veľkými červenými písmenami.

Správame sa k vode tak, akoby bola nevyčerpateľná. Naše lesy a polia nedokážu zadržiavať vlahu, pretože krajinu systematicky vysušujeme, regulujeme korytá a meníme všetko na betónové pláne. A čo robíme v domácnostiach? Splachujeme pitnou, laboratórne čistenou vodou, polievame záhrady a spotrebúvame to, za čo iné časti sveta platia životom.

Štatistiky nepustia: priemerný Slovák spotrebuje denne viac ako 140 litrov pitnej vody, pričom takmer 40 % z toho končí v toaletách. Prehajdákame niečo, čo iní počítajú na kvapky, a potom bez mihnutia oka kupujeme balenú vodu v plastových fľašiach, ktorými zamorujeme planétu.

Keď príde dážď, ktorý lieči

Po pár dňoch sa voda v studni našťastie pomaly nazbierala a potom prišiel on – dlho očakávaný, hlučný, výdatný letný dážď. Priznám sa, tancovali sme vtedy s deťmi na dvore, kým sme neboli premoknutí do nitky. Nikdy v živote som necítila takú eufóriu a vďačnosť za obyčajnú vodu z neba. Vnímala som ju všetkými zmyslami.

V tichej noci, keď dážď bubnoval na strechu, mi však dochádzala jedna desivá vec. Sledujeme popraskanú, spálenú zem, čítame o vysychajúcich korytách riek a hádžeme rukou nad tým, že „sa to nejak vyrieši“. Nevyrieši.

Klimatická kríza a vlny extrémnych horúčav tu budú naďalej. Záchrana nepríde z Bruselu ani z vládnych uznesení. Záchrana sa začína v momente, keď si každý z nás konečne detailne uvedomí, že voda nie je samozrejmosť.

Pokiaľ nezačneme zadržiavať vlahu v krajine, chrániť lesy, šetriť každou kvapkou a správať sa k prírode zodpovedne, príde deň, keď otočíme kohútikom a už sa nevráti ani po pár dňoch. Vtedy zistíme, že peniaze, autá ani luxus nám žiadnu vodu na svete nekúpia. Zastavme to skôr, než bude neskoro!

Autorka: Andrea Havranová