Dnes má meniny: Marek
Máme za sebou štátny sviatok, deň Ústavy SR. Ďalším štátnym sviatkom bude už o chvíľu Sedembolestná Panna Mária. Sviatkov máme teda dosť, pracujúci sa potešia, konzumenti supermarketov už menej.
Začnime ústavou ako najvyšším zákonom a v tej slovenskej sa hovorí o práve na referendum. V českej ústave je to napr. trochu inak, tam sa píše o tom, že občania môžu vykonávať moc “priamo”. Ale to
už sú posiedky pre právnikov, ktorí sa týmito vecami živia. Na začiatok tiež niečo z jazykovedy.
Referendum je, prirodzene, pôvodom latinský výraz, ktorý podľa slovesa znamená, že sa niečo predkladá,
na niečo sa odpovedá. Koniec koncov, v slovenčine sa kedysi bežne používal termín “referent” pre začínajúcich úradníkov. Od 19. storočia však toto slovo nadobudlo jasný význam v zmysle ľudového
hlasovania o dôležitých vnútroštátnych otázkach. V niektorých štátoch môže byť referendum povinné
(Švajčiarsko).
Radový občan môže referendum bez problémov a asi správne označiť ako bezmocnosť zákonodarného
zboru – v SR Národná rada SR – prijať závažné rozhodnutia, neschopnosť určitej skupiny v parlamente
presadiť svoje záujmy a preniesť zodpovednosť na dezorientovaných občanov. Ak ide o miestne záležitosti, je to pochopiteľné, v miestnych referendách sa môže hlasovať o tom, či sa smie fajčiť v parku, či je možné piť na ulici pivo z plechovky, ale ak ide o celoštátne referendum, nastáva problém. Nepoznám v západnej časti sveta krajinu, kde by “ľud” mohol ́“referendovať“ o znížení daní, o zvýšení platov o 100 % , o znovuzavedení otroctva alebo o legálnom mnohomužstve a mnohoženstve. Zúfalí manželia si musia hľadať milenky, nevyrovnané manželky naháňajú amantov. To celospoločensky trestné nie je, je to osobný problém v rodine.
Slovensko je na tom inak. Čaká ho referendum o skrátenom volebnom období, čo by v prípade úspechu znamenalo nové parlamentné voľby. V Národnej rade sa tento krok nepodarilo presadiť, ale iniciátori referenda splnili požiadavku zozbierať viac ako 350-tisíc podpisov právoplatných voličov. Nakoniec prezidentke SR predložili ohromujúce „numero“ ́585-tisíc občanov, ktorí toho už majú dosť a chcú nové
voľby, teda skrátenie ôsmeho volebného obdobia NR SR. Keby hlásatelia priamej demokracie išli s hárkami aj do materských a základných škôl, mohli by vyzbierať aj celý milión podpisov! Lenže prezidentka, ktorá má právo a povinnosť referendum vyhlásiť, presunula rozhodnutie na Ústavný súd SR. Ak by referendum bola bývala vyhlásila, muselo by sa konať do 90 dní. Škoda, že to neurobila. Po každých jedných voľbách by bolo referendum o skrátenom období vlády a ak by bolo úspešné, chodili by sme k voľbám ako na klavír. Lenže príbeh referend na Slovensku nie je práve radostný. Od roku 1993 sa ich uskutočnilo hneď osem a len jedno bolo platné, čo bolo referendum o vstupe do EÚ, na ktorom sa zúčastnilo 52, 15 % oprávnených hlasujúcich, iné referendá stroskotali na veľmi biednej účasti oprávnených voličov. Azda najhorší percentuálny počet sa zaregistroval v r. 1997 v referende o vstupe Slovenska do NATO, keď vláda, tušiaca, že ide o vyslovenie nedôvery v ňu samú, pridala k otázke znejúcej zhruba: “Ste za to, aby Slovensko vstúpilo do NATO?” ešte veľmi zaujímavú druhú a tretiu otázku. Tá štvrtá o priamej voľbe prezidenta bola hmlou a skôr humorná. Doplňujúce otázky o vstupe do NATO zneli približne: “Ste za rozmiestnenie jadrových zbraní na Slovensku”? A tretia: “Ste za rozmiestnenie vojenských základní na území SR”? Väčšina voličov to po tomto zvláštnom ozdobení kľúčovej otázky o vstupe do NATO vzdala buď hneď, alebo po vstupe do volebnej miestnosti a po otázke, či majú hlasovať o jednej alebo štyroch otázkach, nehlasovala. Účasť bola zo všetkých referend najnižšia, 9, 53 % z potrebného “kvóra” 50 %.
Autor tohto článku vtedy dlhodobo študoval v Nemecku a kúpil si lístok na autobus z Frankfurtu nad Mohanom do Bratislavy, aby sa na referende mohol zúčastniť. Po vstupe do volebnej miestnosti a zvedavosti, či ide o jednu, alebo o štyri otázky, sa tiež otočil a nehlasoval. Autobusový lístok stál 1 700 slovenských korún, tá istá suma naspäť do Frankfurtu. Na páchateľov “zmareného referenda” vtedajší dočasný prezident vyhlásil amnestiu, takže neviem, kto mi tie peniaze vráti aj s inflačným príplatkom. Mám taký čudný pocit, že sa toho už nedožijem. Škoda, že pani prezidentka poslala poslednú petíciu rozhnevaných 585-tisíc občanov na posúdenie Ústavnému súdu SR. Ak sa referendum bude konať, účasť bude iste ako za “socíku”: 99, 99 % oprávnených voličov.
Autor je bezpečnostný analytik.