Vyšehradská skupina prežíva. Ale ako dlho ešte?

Treba pripomenúť, že Vyšehradská skupina predstavuje v bežnom slovenskom, teda politicky neodbornom prostredí oveľa menej známu entitu skratky typu EÚ, NATO, OSN. Tieto etablované organizácie by zrejme väčšina občanov dokázala identifikovať, skratku V4 asi nie.

Skupina sa pritom opiera o veľmi silnú zbraň a pri svojom vzniku v chaotickom období po rozkladaní sa východného bloku sa opierala o azda jediný spoľahlivý faktor – o dejiny.

Historické pozadie nestačí

Samozrejme, pripomína sa zdokumentované stretnutie troch stredoeurópskych kráľov v r. 1335, keď sa panovníci Českého kráľovstva, Poľska a Uhorska stretli v mestečku Visegrád (po slovensky Vyšehrad), kúsok od slovenských hraníc v dnešnom Maďarsku. Dohodli sa na spolupráci v politických a obchodných otázkach a na „večnom priateľstve“.

Večné priateľstvo, ako to býva, nevydržalo dlho a už v 15. storočí si Česi a Maďari v krvavých bitúnkoch vymieňali svojské názory na „večné priateľstvo“. Československo-maďarská malá vojna o Slovensko po skončení prvej svetovej vojny alebo účasť slovenských jednotiek na nemeckom útoku na Poľsko v r. 1939 tiež o spolupráci stredoeurópskych národov veľmi nesvedčili. Nový začiatok nutne začal v období tzv. bezpečnostného vákua od prelomu 80./90. rokov.

Ako sa dostať do „západných štruktúr“

Vtedy (1991) legendárni regionálni prezidenti J. Antall, L. Walesa a V. Havel oživili nevydarenú a zabudnutú tradíciu Vyšehradu a dohodli sa na vzniku Vyšehradskej trojky (V3), ktorá sa po rozdelení ČSFR automaticky stala V-štvorkou. Cieľom bolo pomôcť si navzájom pri likvidácii RVHP a Varšavskej zmluvy, čo sa aj neuveriteľne rýchlo podarilo.

Po vstupe do NATO a EÚ považovali mnohí V-štvorku za zbytočnú, aj keď sa skupina snažila zachrániť členskou expanziou. Český prezident Zeman navrhol rozšírenie V4 na V6 (prístupom Rakúska a Slovinska), to však bola iluzórna predstava a rakúsky parlament tento návrh odmietol. Rakúšanom sa darí dobre a sú stále zaťažení historickou stigmou „chomúta“ na krku ovešanom závažiami „Uhrov“, Čechov a Poliakov. V4 však zatiaľ ako-tak prežíva. Rozšírila oblasti pôsobnosti zamerané na stredoeurópske regionálne problémy, ale predstavuje v Bruseli nesúrodú lobistickú platformu.

Dnes už každý na svojom piesočku

Problém spočíva v tom, že všetky štyri krajiny majú viac individuálnych než spoločných priorít. Slovensko je zatiaľ jediná krajina V4, ktorá prijala euro. Na rozdiel od toho sa Česi, ktorí by podmienky na vstup splnili zrejme veľmi rýchlo, do eurozóny veľmi neponáhľajú a iritujú tým Brusel. Maďarsko má v EÚ iné problémy ako Slovensko vzhľadom na údajné autoritárske sklony Orbánovej administratívy, v ukrajinskej vojne stojí dvojznačne za Ruskom a Poľsko je kritizované za neštandardný súdny systém. Tak Česko, ako aj Slovensko malo najnovšie problémy s korupciou siahajúcou vraj do najvyšších poschodí štátnej správy.

Jediné, na čom sa krajiny V4 zhodli, je viac-menej súdržný postoj v otázke imigračnej politiky. Ani tu však nie je V4 úplne jednotná. Trhlinu v konsenze spôsobilo Slovensko, ktoré na počiatku krízy súhlasilo s (vraj prechodným) prijatím určitého počtu imigrantov a na rozdiel od Česka, Maďarska a Poľska sa tak vyhlo žalobe zo strany Európskej komisie. Ďalšou ranou pre spoluprácu skupiny bolo zavedenie hraničných kontrol Čechmi na hranici so Slovenskom, ktorú Česi pravidelne naťahujú.

Treba povedať, že na rozdiel od takých značiek ako BENELUX alebo Severská rada si V4 v Bruseli zatiaľ veľký rešpekt nezískala. Dnes (2022) sa dá hovoriť už nie o vyšehradskej štvorke, ale o začínajúcom stredoeurópskom kolapse nádejnej spolupráce.

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik

660