Prečo najväčšia krajina na svete prehráva vojnu o dejiny. Svet sa mení, a to brutálne

Na východ od Uralu to ešte od prvých kolonizátorských krokov do ďalších ľadových území fungovalo, v stredovýchodnej Európe sa to Rusom a ich sovietskym ratolestiam podarilo dokonale.

„Vykĺzlo“ im po druhej svetovej vojne z klietky iba Fínsko, aj keď si zálusk robili aj na Rakúsko a Západný Berlín. Získali v krátkom čase aj režimné neokolónie v Latinskej Amerike (Kubu, Nikaraguu), Afrike (Angolu, Etiópiu), Ázii (Vietnam, Laos, na chvíľu aj Kambodžu), ale nepodarilo sa im spojiť proletárov všetkých krajín. Veľkoruská ríša alias ZSSR vydržala na papieri až do roku 1991, medzitým vypustila ako prvá do vesmíru Sputnik, poslala tam Lajku (to bol pes, Terežkovová prišla až neskôr) aj nižšieho a sympatického dôstojníka, z ktorého spravila legendu.

Lenže do popredia sa medzitým dostávala vtedajšia roľnícka ríša stredu (kontinentálna Čína) a čiaru cez rozpočet sovietskemu svetovládnemu dobrodružstvu urobili (okrem iných) kapitalistické figúry ako J. F. Kennedy a Ronald Reagan. Svet sa totiž medzitým menil a ramenatých stachanovcov vystriedala slizká stredná vrstva.

Rekonštrukcia impéria

Obnova ríše po jej páde však neotáľala, čakalo sa na reštaurátora zašlej veľmocenskej slávy. Ukrajina, jadro ruského výboja na východ, západ, juh a sever (ani Arktída neostala bokom záujmu) sa dočkala. Kolonializmus sa svojho panstva nevzdáva ľahko. Nutná príležitosť prišla s bezvýznamným, ale veľmi užitočným človekom, ktorý je nad všetky pochybnosti v pozornej starostlivosti plastických chirurgov. Podoba so súčasným americkým prezidentom je viac ako nezameniteľná. To taký prezident RR (po domácky „Rony“) lekárske zákroky na tvári v súboji so sovietskym impériom nepotreboval. Vyhral nad ním svojím zamatovým hlasom, ktorý pripomínal bývalého herca.

Rusko považuje nezávislú republiku a subjekt medzinárodného práva, istú Ukrajinu, za svoje stratené a nevďačné teritórium. No taká bezočivosť odtrhnúť sa od Ruska! Áno, na Ukrajine sa bojuje o Rusko, obnovenie Sovietskeho zväzu príde možno na program o pár rokov neskôr. Tak aspoň „úfajú“ ruskí vlastenci v spätnom posune času od doby Ivana Hrozného. Keď už sme zapríčinili spolu so svojimi nemeckými kamošmi druhú svetovú vojnu, prečo nevyhrať aj tú tretiu? Máme predsa „jadrovky“ a máme ich najvyšší počet na svete.

Bitka o Bachmutgrad

Úsilie dobyť toto strategicky málo významné mesto na východe Ukrajiny sa stalo už nezmyselným. Získame Bachnut, tým pádom porazíme banderovcov. Hurá! Moskva stále žije z podstaty, totiž z Veľkej vlasteneckej vojny, ktorú sama vyvolala. Prezident Putin navštevuje kostoly („sabóry“) a prežehnáva sa ostošesť. Zašiel ďalej ako Stalin, ktorý síce popov (to ako pravoslávnych farárov) povolal na front žehnať zbrane, ale neprežehnával sa. Aj keď Bachmut padne (podľa ruskej kriminálnickej armády „wagnerovcov“ už ostávajú len dva nezničené paneláky k rozhodujúcemu víťazstvu), zanovitý ukrajinský prezident to asi nevzdá. Alexander Solženicyn, ktorý sa v senilite vraj stal aj osobným priateľom šéfa Kremľa, označil vypustených väzňov zo sovietskych gulagov „cementom stalingradského víťazstva“. Ale Bachmut sa stal symbolom ukrajinského vzdoru a úsilia udržať si vlastný štát, hovoriť v ňom jazykom, ktorý nepatrí do vidieckeho „béčka“ a prejsť z minulosti cez rusko-ukrajinské medziobdobie do niečoho lepšieho.

Žijeme na Slovensku, vo frustrovanej bývalej východnej Európe, nastupuje tu už vopred odpísaná úradnícka vláda, ale Ukrajincom by sme mali fandiť. Bojujú. To robili kedysi aj Slováci, podobne ako Ukrajinci a dokonca tiež na východnom fronte. Len akosi na veľmi zlej strane.

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik

2 168