Vlaky s pacientmi prichádzajú každý týždeň, vraví psychiater z Ľvova. Vojaci bojujú s alarmujúcou úzkosťou, ľudia so záchvatmi depresie

Už dvanásť mesiacov dominujú na titulných stránkach obrázky ruskej invázie na Ukrajine. V núdzovej nemocnici v Ľvove však nevinní civilisti – rovnako ako vojaci – bojujú v ďalšej nepolapiteľnej bitke.

Občania zažívajú extrémne záchvaty depresie, zatiaľ čo príslušníci armády vykazujú alarmujúcu úroveň úzkosti, tvrdí doktor Oleg Berezňuk, ktorý vedie tím psychiatrov a psychoterapeutov v snahe vyliečiť duše a mysle ľudí z vojny, ktorá vstupuje do druhého roku. „Vlaky s novými pacientmi prichádzajú vo štvrtok, v piatok alebo v sobotu každý týždeň,“ hovorí Berezňuk. Nemocnica v Ľvove je jediná na Ukrajine, ktorá lieči traumy obyvateľov a vojakov.

Každá izba (niektoré až so šiestimi lôžkami) je domovom minimálne štyroch pacientov, ktorí sa individuálne vyrovnávajú s vlastným traumatickým zážitkom.

V jednej z izieb sa Maxim a jeho manželka Valerie zotavujú po tom, čo obaja stúpili na nášľapné míny v ich rodnom meste Bachmut. „Stratil som domov. Stratil som takmer všetko,“ hovorí Maxim. Sirény už Maxima neznepokojujú. Ale pripúšťa, že zvuky vozíkov a invalidných vozíkov v nemocnici sú spúšťačom jeho ťažkých stavov, znejú ako „prichádzajúce stíhačky“.

Dvanásť mesiacov vojny odštartovalo krízu duševného zdravia na celej Ukrajine. Pacienti desaťčlenného tímu doktora Berezňuka prišli z obliehaných dedín a z bojov na východe.

Jedným z nich je aj 72-ročný Juri z Bachmutu, ktorý prišiel o časť pravej nohy, keď vedľa neho pristála raketa. Krížovky, ktoré mu krátia chvíle, sú v skutočnosti súčasťou jeho každodennej terapie po štyroch mesiacoch liečby duševného zdravia. „Čítanie alebo krížovky, alebo len počítanie, odpočítanie siedmich od sto, racionálne cvičenia sú liečbou PTSD,“ hovorí Berezňuk.

Toto je jediná pohotovostná nemocnica v krajine, ktorá svojim pacientom ponúka podporu duševného zdravia. Predtým sa terapia ponúkala len v psychiatrických zariadeniach zo sovietskej éry. Rozhodujúca práca, ktorá sa tu robí, je čiastočne financovaná z darov od Kanaďanov prostredníctvom Červeného kríža.

Psychiater Berezňuk na otázku, či možno predpokladať, že každý na Ukrajine trpí na určitej úrovni traumou, rýchlo odpovedá: „Určite áno, ale musíme myslieť na svoju budúcnosť, čo budeme zajtra robiť. Toto je súčasť liečby. Ak zajtrajšok nevyzerá sľubne, musíme sa aj tak stále pozerať vpred.“

673