Bratský národ Slovákov – Srbi v Srbsku – sa medzi sebou nemajú radi a panikári hovoria o hrozbe občianskej vojny

Neprišlo to z čista jasna, len Srbsko nás po dlhšej pozornosti prestalo zaujímať. Na dovolenky chodíme do Chorvátska, kupujeme tam pozemky a prenajímame vily, srbskí a slovenskí najvyšší politici exekutívy (u Slovákov premiér, Srbi majú prezidentský systém) Fico a Vučić si vedia bratsky hrkútať, keď ide špeciálnu vojenskú operáciu Moskvy proti Ukrajincom. Pri jednom stretnutí slovenského hlavného exekutívca s tým srbským sa ten srbský v podstate zaklial, že „Srbi a Slováci sú bratia navždy“. No a kde to Vučić slovenskému jadranskému guru preukázateľne povedal? No presa v Moskve!

Všetci tu v bývalom Československu a aj v turbulentných rokoch pri rozpade Juhoslávie vnímali túto bývalú zväzovú krajinu ako „Juhošku“, pod ktorou si predstavujú modrý Jadran a podaktorí aj ľahšie štátne povolenie na vycestovanie do slabého miesta za železnou oponou. Vďaka korupcii v colnej správe bývalej Juhoslávie (stačili konzervy alebo zopár plzenských pív, prípadne budvarov) ste sa bez väčších problémov dostali do Terstu alebo dokonca do Rakúska. A len málo takých nešťastníkov sa vrátilo naspäť. A keď už aj, tak po roku 1989. „Juhoška“ bola simplemente zasľúbeným východzím bodom pre emigráciu a trestný čin „nezákonného opustenia republiky“.

Lámanie chleba postaviť sa na jednu stranu prišlo s rozpadom Juhoslávie. Slováci najprv nechápali, že aj Chorváti sú Juhoslovania a sympatie mierili skôr k Srbom. V prípade nezávislosti Slovincov išlo o bezvýznamný krok, s Chorvátmi to Srbi mali ťažšie. Brutalita a vojnové zločiny dosiahli vrchol, keď sa Srbsko postavilo proti nezávislosti Chorvátska a nastala rež medzi tými „latinskými“, katolíckymi Juhoslovanmi a tými „cyrilskými“ a ortodoxnými. Tam národ slovenský nevedel, kto je kto, ale zotrvačne sa väčšinovo prikláňal k Srbom. Pri vojne o Bosnu už to bolo jasné, boli sme proti „moslimom“. A v Kosove? Tam už konsenzus slovenského národa bol ešte výraznejší. Juhoslávia = Srbi a tých musíme podporovať proti „mohamedánom“. NATO vzájomné vraždenie kedysi vládnucim srbským národom a Albáncami, u ktorých sa ustálila občianska neposlušnosť, zastavilo. Dodnes ale veľká časť Slovákov nemá Severoatlantickú alianciu v obľube, hoci práve ona zastavila etnické vraždenie a umožnila polovičke kosovských Albáncov vrátiť sa do vypálených domov. Stali sa z nich potom vraj ešte lepší dobrí distribútori drog, než akými boli predtým. Ale už sa tam hromadne nevraždí.

Srbsko dnes čelí chaosu, ale je to stále ešte demokracia

Teraz nie je na programe kauza v slovenskom jazykovom ostrovčeku v Báčskom Petrovci, ktorej (tej kauzy) sa v SR okamžite chytila opozícia. T. j. útoku na výstavu fotografií v kultúrnom centre vojvodinských Slovákov. Len to je iba detail vnútorného srbského konfliktu názorov. Závažné je, že už dochádza nie k relatívne pokojným protestom. Máme tam podľa renomovaných svetových agentúr (Reuters, DPA) násilie a zranených. Ale toto predsa EÚ nemôže potrebovať.

V Srbsku spočiatku išlo o pokojné študentské demonštrácie proti vláde. Násilný stret a zatiaľ iba zopár ľahšie či ťažšie zranených policajtov a demonštrantov hlásia až v tieto dni. Niektorí nezávislí srbskí analytici (a teda že ich poznám kopu a príliš dôveryhodní nie sú) hovoria o hrozbe občianskej vojny. Podľa mňa preháňajú. V Srbsku, podobne ako na Ukrajine, sa odvíja boj o identitu. Patríme na východ alebo na západ? Chorváti si EÚ a NATO vybojovali v krvavej vojne, Srbi to hádam budú mať jednoduchšie. Iste, nie len v Belehrade, ale aj vo viacerých mestách došlo k protivládnym protestom srbských občanov, pričom terčom útokov sa stal prezident Vučić a vládnuca Srbská pokroková strana, pod srbskou skratkou SNS. Ale možno sa SNS raz bude volať „Republika“, len dúfam že na Slovensku nie RNS – „Republika národná srpska“. Tak to sú tie skratkové paradoxy.

Ivo Samson, bezpečnostný analytik

379