September je náročný mesiac najmä pre deti. Ako zvládnuť nástup do školy a čo robiť, ak má dieťa problém?

Letné prázdniny ubehli ako voda a deti čaká návrat do školy. Niektoré nastupujú do školského zariadenia prvýkrát. Sú plné očakávaní a možno aj obáv. Ako môžeme deťom pomôcť s nástupom do školy a čo robiť v prípade, keď spozorujeme, že naše dieťa má problémy s čítaním, písaním alebo počítaním? A ako im vyplniť voľný čas? Radí detská psychologička Mgr. Lucia Ďuríčková.

September je náročný mesiac najmä pre deti. Niektoré idú prvýkrát do školy. Ako by k tomuto ich veľkému kroku mali pristupovať rodičia?

Ak máte doma budúceho školáka, je to nová situácia nielen pre vaše dieťa, ale aj pre vás, rodičov. Niektorí už máte doma staršie deti a túto situáciu ste už zažili, ale ako vieme, každé dieťa je iné, má svoje prežívanie, svoje prejavy a svoj vlastný spôsob zvládania náročných situácií. Je preto dobré, aby si každý rodič najskôr zmapoval svoje prípadné obavy, strachy, očakávania. Až keď sa vyznáme vo vlastných pocitoch, vieme byť oporou pre dieťa.

Čo sa týka samotnej prípravy budúceho školáka, počas prázdnin treba nájsť vhodnú mieru rozhovorov o škole a príprave na tento prechod a oddychu, ktorý dieťa medzi škôlkou a školou potrebuje. Takú zlatú strednú cestu. Mne najlepšie funguje počúvať dieťa a nasledovať ho. Pokiaľ má vaše dieťa zo školy obavy, nevie čo ho čaká, je to preň téma, tak je veľmi pravdepodobné, že ju bude prinášať aj samé. Častokrát v situáciách pred spánkom, prípadne v rámci nejakej pokojnej hry s rodičom, kedy sa dieťa cíti dostatočne bezpečne. Netreba sa toho zľaknúť, je to prirodzená a zdravá reakcia pred takouto zmenou. Práve naopak, pokiaľ deti v tomto veku vedia pomenovať svoje strachy a komunikovať ich, je to prejavom emočnej zrelosti. V pozícii rodiča treba zostať pokojný, vytvoriť pre vzniknutý rozhovor priestor a pokúsiť sa svoje dieťa týmito pocitmi sprevádzať a byť preň oporou. Vyhla by som sa presviedčaniu a zľahčovaniu situácie („neboj sa, to nič nie je“, „uvidíš, škola je super, budeš mať nových kamarátov“), skôr sa treba zamerať na pocity tu a teraz. Veľmi dobre funguje zrkadlenie emócií, to znamená, že skúsim jednoducho, ale konkrétne pomenovať, čo sa mi zdá, že teraz dieťa prežíva. „Zdá sa mi, že máš zo školy strach“, „je to pre teba nová situácia“, „možno sa bojíš, že bude ťažké nájsť si kamarátov“. A nechať dieťa, nech si vyberie, kam chce ďalej rozhovor smerovať.

Môžete prípadne ponúknuť aj stratégie zvládania tejto situácie. Napríklad „Pomohlo by ti, keby sme si spolu prerozprávali, ako bude prvý deň vyzerať?“, alebo „Môžeme sa pozrieť, ako sa budú tvoji noví spolužiaci volať, chcel/chcela by si?“, prípadne ponúknuť pomoc úplne otvorene „Čo by ti pomohlo, zvládnuť túto situáciu?“. Pokiaľ sa dieťa nevie rozhodnúť, je preň ťažké zvoliť si formu pomoci, môže ísť až do hnevu, ktorý otočí voči vám (treba vtedy myslieť na to, že sa nehnevá na vás, hnev je výsledkom strachu a vás si zvolilo ako bezpečnú osobu, pri ktorej môže). Vtedy hľadáte a skúšate spolu, čo by mohlo pomôcť. Prípadne situáciu upokojíte a vrátite sa k téme neskôr.

Chcela by som tu zdôrazniť, že emočne zrelé a pripravené dieťa tiež môže mať zo školy strach. Rovnako je v poriadku, ak sa vám dieťa rozplače, že mu je smutno za škôlkou, pani učiteľkou, kamarátmi. Je to súčasťou smútenia za jedným obdobím a prechodom na druhé.

Ak má vaše dieťa problém s čítaním, písaním alebo s počítaním, zbystrite pozornosť. Zdroj foto: pixabay

Rodičia často s dobrým úmyslom vyberajú pre svoje deti rôzne krúžky. Koľko krúžkov je primeraných a kedy pôsobia na dieťa kontraproduktívne – unavujú ho a preťažujú? Ako by sme mali narábať s ich voľným časom?

Opäť by som sa priklonila k individualite každého dieťaťa. To, čo je pre jedného zaťažujúce, druhé zvláda bez problémov. Táto individualita platí aj medzi súrodencami. Neexistuje preto konkrétne číslo, koľko krúžkov je ešte v poriadku a koľko už veľa. Určite treba ponechať deťom v každom veku voľný čas, ktorý nemá naplánovanú činnosť, priestor na voľnú hru, aby mali čas sa chvíľu aj nudiť. Rovnako je dôležité všímať si prípadné signály, ktoré nám môžu naznačovať, že dieťa je preťažené. Môže ísť o zhoršené známky v škole, prejavy v správaní, ktoré sa predtým nevyskytli, napríklad hnev, konflikty doma alebo v škole, ale aj smútok, apatia, nezáujem. Treba spozornieť aj pri problémoch so spánkom, buď sú deti veľmi spavé a unavené aj po dlhých hodinách spánku, alebo majú problém zaspať, prípadne sa často budia. Spomenuté prejavy, samozrejme, nemusia súvisieť len s preťažením, často vznikajú spojením viacerých faktorov. Napríklad sa dieťa posunulo do vyššieho ročníka a je preň náročnejšie zvládať aj školu, aj krúžky tak, ako to bolo doteraz.

Ak by som v téme krúžkov mala nadviazať aj na predchádzajúcu otázku nástupu do školy, tu by som bola opatrnejšia. Pokiaľ dieťa už nejaký krúžok navštevuje od škôlky, je to preň známe prostredie, rád/rada tam chodí, rozhodne ho netreba rušiť kvôli nástupu do školy. Ale s novými krúžkami by som počkala do druhého polroku. Pokiaľ máte doma dieťa, ktoré je „krúžkar“ a túži si nejaký krúžok vybrať hneď od začiatku roka, dohodnite sa, že si vyberie jeden. Ale opäť platí, že treba byť na to svoje dieťa všímavý a pokiaľ máte ako rodič pocit, že je to veľa, treba zasiahnuť.

V súčasnosti sa zvyšuje počet žiakov, ktorí majú problém s čítaním či s počítaním. Ako odhaliť dyskalkúliu či dysgrafiu? Kedy by mali rodičia spozornieť a ako by mali postupovať?

Áno, štatisticky sa zvyšuje počet detí, ktoré majú výchovno–vzdelávacie špecifiká. Za zamyslenie možno stojí aj otázka, či tento počet skutočne narastá tak, ako nám ukazujú čísla, alebo sa na tomto trende odzrkadľuje aj posun v diagnostike a všeobecný nárast citlivosti spoločnosti voči inakosti rôzneho druhu.

V prípade vyššie spomenutých porúch učenia je určite veľmi dôležitá spolupráca rodičov a školy, konkrétne triedneho učiteľa/triednej učiteľky, ktorí na prvom stupni, kedy sa spravidla deje diagnostika týchto porúch, trávia s dieťaťom primárnu časť vyučovacieho procesu. Často to bývajú práve učitelia, ktorí si všimnú ťažkosti dieťaťa, prípadné zaostávanie, nechuť k práci v škole, odlišnosti v písaní a čítaní v porovnaní s ostatnými žiakmi. Rodič si doma môže všimnúť zvýšenú frustráciu dieťaťa pri príprave do školy, môže sa objaviť hnev, plač pri písaní úloh, neochota chodiť do školy, porovnávanie so spolužiakmi.

Pokiaľ má rodič podozrenie, že niečo nie je v poriadku, často krát je to len pocit, určite by som sa obrátila na triedneho učiteľa/triednu učiteľku. Poznajú vaše dieťa, vedia ako sa prejavuje v škole, vy do celkového obrazu prinesiete prejavy z domu a v ideálnom prípade nájdete spolu cestu ako postupovať ďalej. V prípade, že sa jedná o situáciu kedy je vyslovené podozrenie na niektorú z porúch učenia má rodič niekoľko možností ako postupovať v otázke diagnostiky. Môže sa obrátiť na školského psychológa, prípadne špeciálneho pedagóga priamo v škole. Obaja zvyčajne urobia aj pozorovanie dieťaťa priamo v triede, prípadne aj individuálne a navrhnú ďalší postup. Na samotnú diagnostiku sa rodič môže objednať buď v príslušnom centre pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie, ktoré majú svoje obvody a každá škola patrí pod niektoré z centier. Alebo si vyberie niektoré zo súkromných centier, ktoré sa na túto diagnostiku špecializujú.

Spolupráca medzi rodičmi a školou, triednym učiteľom, prípadne aj školským psychológom alebo špeciálnym pedagógom by mala pokračovať aj po určení diagnózy. Je nevyhnutná na nastavenie prípadného individuálneho plánu, odporúčaní na prácu ako v škole, tak aj doma a na pomoc ako rodičom, tak dieťaťu zvládnuť úskalia, ktoré táto situácia so sebou prináša.

419