Prichádza čas, keď sa bude hrať s nacionalistickou kartou

Niektorí hodnotia človeka podľa šiat (máme na to aj ľudové príslovie), iní si všímajú zárobok toho druhého, ešte iní uprú svoj pohľad na „ksicht“ dotyčného a podľa toho si vytvoria názor, ďalší sa pozerajú na kamarátov, s ktorými sa stýka, meradiel je neúrekom. Existujú však aj kritériá, na základe ktorých sa dá medzinárodne hodnotiť štát? Isteže áno! Pozrime sa (v tieni vojny v historickej Palestíne) na Rusko.

Najbližšími partnermi Ruska sú dnes autoritárske alebo priam totalitárne štáty ako Čína, Severná Kórea, Kuba, Bielorusko, Sýria, Irán, Nikaragua, Kuba a ešte niekoľko ďalších by sme našli na mape. Sú to často tie štáty, ktoré vo Valnom zhromaždení zúfalo nefunkčnej OSN odmietli odsúdiť ruskú inváziu na Ukrajine alebo sa hlasovaniu radšej vyhli. Tento klub proruských politrukov má aj v našom regióne dialektických ašpirantov na vstup. Patrí k nim Maďarsko a najnovšie aj moja rodná Slovač.

Prečo „ruskí ľudia“ tolerujú výnimočnosť?

Netreba tu spomínať ikony štúdií totalitarizmu ako Hannah Arendtová a spol. Ak sa v autoritárskych alebo dokonca totalitných režimoch stiahnete do súkromného života a budete sa starať iba o svoje veci, nebudete sa politicky vyjadrovať a inak sa budete správať konformne, dá sa celkom dobre žiť aj v diktatúre. Schopnosť ignorovať osudy susedov, príbuzných alebo priateľov zo susedných krajín je veľmi silná u všetkých ľudí (bez ohľadu na systém) a funguje to.

Dokonca aj také zvrhlosti, akými boli alebo sú národné alebo internacionálne socializmy, sa mohli spoliehať na to, že drvivá väčšina ľudí nebude zdanlivo legitímny poriadok spochybňovať, ak ich nezaženú do najextrémnejšieho kúta a neprinútia ich stať sa „stroskotanými“ disidentmi. Ale šancu máte malú, o to sa postará triedna, stranícka, rasová alebo vlastenecká propaganda, ktorej sa v takýchto prípadoch väčšinou podarí navodiť určitý pocit spolupatričnosti.

Ľudia majú tendenciu veriť tomu, čo je pre nich najpohodlnejšie a čo si od nich vyžaduje najmenej. Videli sme to, napríklad v súvislosti s pandémiou korony na Slovensku, klimatickými zmenami či diskusiou o solidarite s Ukrajinou. Veľká skupina ľudí bude vždy dodržiavať názor, ktorý si od nich osobne vyžaduje čo najmenej prehodnocovania a úsilia. To sa týka aj zaobchádza s menšinami v Rusku alebo opozičnými skupinami, bokom ide aj obmedzená sloboda slova a umenia aj mnoho ďalších drobností.

Stratená ruská „duša“

Ruská „duša“ je v súčasnom geostrategickom zápase medzi USA a Čínou už iba duchom. Nikoho už „duša“ Ruska, tohto posledného koloniálneho impéria, až tak nezaujíma, čo je pre Rusko veľkým ponížením. Možno sa tam, na „Rusi“, mnohým ľuďom nepáči vojna proti Ukrajine, pohŕdanie životmi vlastných vojakov, zaobchádzanie s vojnovými zajatcami a neruskými menšinami, ukrajinskými civilistami alebo jednoducho domácimi odpadlíkmi. Ale keďže skutočne obhajovať inú politiku alebo iný systém je pre jednotlivca nebezpečné alebo prinajmenšom nepríjemné, ľudia hľadajú dôvody, prečo nekonajú otvorene proti režimu. Aj tak sami nič nezmenia, na vine sú predsa banderovci. Teraz prichádza čas, keď sa bude hrať s nacionalistickou kartou, bude sa oživovať „veľká vlastenecká“ a zamlčiavať bratské spojenie rusko-nemeckého imperializmu proti slabším susedom.

PS: Už netrpezlivo očakávam rozhnevané náreky nového slovenského premiéra, ako sa svet posprisahal proti Slovensku (ako vždy!) a suspendoval jeho politickú stranu z frakcie socialistov v Európskom parlamente. Ale my, Slováci, máme predsa svoju hrdosť. Ako kamarát Orbán. Nedáme sa!

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik

691