Občiansky vzdor proti arogancii vlády si zaslúži rešpekt. Bez zbraní ozbrojeného zabijaka nezastavíte

Pítr Vajs iz very najs – taká povrávka sa niesla po Slovensku v prvých „divokých“ rokoch po páde železnej opony, keď sa rútili a v inej podobe kriesili totalitné systémy, rozpadávali sa bývalé komunistické federácie, vznikali nové štáty a v ľudoch ožil ľahko pretvorený inštinkt: ťah na moc, podvod a zisk.

Nakoniec tu všetko dopadlo nie úplne ako z rozprávky, ale lepšie ako v bývalej Juhoslávii alebo bývalom Sovietskom zväze. Len hlavná pliaga ruských civilizácií – vojna – sa nám nečakane vracia a oficiálny režim (dokonca nami zvolený) ju podporuje hlúpym tvrdením, že vojenský konflikt sa dá vyhrať zbraňami. Iste, ale len ak sa ten po zuby ozbrojený vrhne na bezbrannú a defenzívne vyzbrojenú obeť.

Iniciatíva „Muníciou za mier“ ja morálna facka občanov režimným dialektikom

Do diskusie, či je morálne ustupovať arogantnému, vraždiacemu násilníkovi a nechať suseda napospas jeho chúťkam, už dlhšie vstupuje na strane dialektickej „nevyčúranosti“ bývalý politik, na ktorého by som to nikdy nepovedal.

Mám na mysli bývalého politika a veľvyslanca, kedysi dokonca aj predsedu SDĽ, premodelovanej Komunistickej strany Slovenska. V akejsi ankete sa v čase zápasu krajiny o budúce smerovanie umiestnil na prvom mieste ako „sexy muž Slovenska“. Áno, Peter Weiss bol very nice. A jeho názory na rusko-ukrajinský konflikt dnes idú síce proti prúdu, ale tiež sú “najs“.

Tento politik má za sebou zrejme koperníkovský obrat (historický odklon od geocentrizmu k heliocentrizmu), keďže pôsobil v časoch, kde v nemilosti a často vo väzení končil každý, kto verejne povedal, že komunisti sú klamári, voľby fraška, Varšavská zmluva agresívny pakt a štátna ideológia marxizmu-leninizmu je na popukanie. A eštébáci nové gestapo.

Tento človek, ktorý 14 rokov pracoval ako možno nádejný nástupca Vasila Biľaka (neoverené, trpel totiž handicapom – bol inteligentný) v Ústavu marxizmu-leninizmu ÚV KSS, navyše vstúpil do znormalizovanej KSČ (KSS) zrejme nie preto, aby jej škodil, ale preto, že tým táraninám o udalostiach ako katyňský les, maďarská kontrarevolúcia 1956 alebo voľby na 99,99 % veril. No na neuverenie!

Schopnosť zmeniť názor je náročná úloha a málokto ju zvládne. Tí, ktorí to nedokážu, na „zradcu“ vyťahujú nálepky ako odpadlík, renegát a unisono revú: „Aj ty si bol taký ako my“!

Názory P. Weissa, tohto dnes už iba viac-menej vplyvného publicistu, sú dlhšie známe a dajú sa pretaviť do nasledujúcich téz:

• Predstavy súčasného premiéra, že konflikt na Ukrajine sa dá vyriešiť vojensky, sú úbohé.
• Ešte pokryteckejšie je tvrdenie, že dodávky munície pre brániacu sa Ukrajinu podporujú vojnu. Vojnu zbraňami, zabíjanie ľudí, vrátane vlastných, podporuje vládna garnitúra.
• Treba dať Kremľu – aj zo strany Slovenska – na vedomie, že zbraňami a zabíjaním nič nedosiahol.
•  Mier Ukrajine dosiahneme tým, že pomôžeme slabšiemu brániť sa proti brutálnej presile a uchovať si svoju štátnu nezávislosť a územnú celistvosť.
• Odmietaním podporiť ukrajinský odpor zbraňami proti útokmi zbraňami režim na Slovensku podporuje budúce vojny a ohrozuje mier v Európe.
• Tzv. „mierové pochody“ organizované krajne pravicovými a proruskými skupinami, mávanie ruskými vlajkami a vytŕčanie portrétov človeka, na ktorého vydali zatykač v Haagu za vojnové zločiny, je smutné.
• Pokus urobiť z obete agresora je trápny.

Bolo by toho viac, ale postačí konštatovanie, že občiansky vzdor proti arogancii vlády si zaslúži rešpekt. Bez zbraní ozbrojeného zabijaka nezastavíte. To si mal agresor rozmyslieť pred anexiou Krymu (2014), ktorá mu tak neuveriteľne ľahko prešla, bez výstrelu. Svet si myslel, že čo bolo, to bolo, to sa nejako utrasie. Ale neutriaslo.

Koperníkovský obrat bývalých výhonkov režimu

So spolužiakmi, ktorí neodolali a vstúpili do KSČ, som mal vždy problémy. Bol som ochotný akceptovať iba jediný argument – tým ich drístom neverím, je mi z nich na grcanie, ale robím to z osobného prospechu. Ono vyštudovať nejakú spoločenskú vedu a skončiť ako závozník alebo pomocník v stavebníctve nie je lákavá perspektíva zmysluplného uplatnenia. Pravda, keď na mňa niekto začal s „ideálmi“, bolo po chlebe. Ak bolo ideálom (podobne ako u NSDAP) nenávidieť tých, ktorí majú opačný názor, stíhať ich za to, že sa otvorene vysmievajú režimu, zatvárať ich za výrok, že Norimberské zákony (1935) alebo ústava z roku 1961 sú paškvil, potom tie „ideály“ boli veľmi zapáchajúce. A to prosím štyri storočia po začiatku éry humanizmu… 

Aj v KSČ sa dalo pred novembrom 1989 dopúšťať sabotáží

Jeden z mojich spolužiakov (chudák, kombinácia marxisticko-leninská filozofia – politická ekonómia) sa vďaka včasnému vstupu do KSČ (aj keď sa vzpieral do poslednej chvíle) stal začínajúcim pedagógom na Prírodovedeckej fakulte. Neúprosný logik so zmyslom pre humor, obdivovateľ Ludwiga Wittgensteina, so sklonom k analýze pojmov. Bavil svojich študentov tým, že im (ako budúcim fyzikom) predčítal šťavnaté pasáže z Leninovho diela Materializmus a empiriokriticizmus. Keďže „druháci“ toho už o fyzike niečo vedeli, sa pri výňatkoch (vždy citované s vážnou tvárou) z tohto srandovného dielka veľkého génia váľali po laviciach smiechmi.

Nakoniec na Ústave marxizmu-leninizmu nevedeli, či mu zakázať učiť, ale M. Gorbačov a fyzik A. Sacharov už hlasne klopali na dvere jakešovsko-husákovského Československa.

Môj milý sabotér pavedy všetkých pavied (možno sa jej trochu vyrovnala náuka o rasách/klasách a vyvolenosti jednej z nich) po novembri 1989 skončil ako učiteľ občianskej náuky na učňovskej škole. Členstvo v štátostrane už na obživu ani na humor nepotreboval. Ale v KSČ robil to, čo Masaryk tak obdivoval a cenil: „drobnú prácu“ v teréne.

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik