Najnovšie zatriasla svetom masakra v metropolitnej kyjevskej oblasti v meste Buča. Mohli by sme vymenovať stovky ďalších lokalít, kde si počas vojnových konfliktov vojaci “zgustli” na civilistoch a zanechali po sebe ich hroby, často len masové jamy. Nemusia to byť len tie vyššie uvedené mená, mohli by sme ísť aj do africkej Rwandy a inde.

Vojnové masakry a genocídy

Iste, je treba rozlišovať medzi obývanými budovami a vojenskými cieľmi. Keď Červená armáda v apríli 1945 útočila na Berlín, podľa relatívne hodnoverných sovietskych vojnových dopisovateľov (Konstantinov, Polevoj, Ehrenburg) takmer z každého okna obytného domu v berlínskom centre lietali do sovietskych tankov “pancerfausty”. Vojnou zocelená sovietska soldateska neváhala opätovať paľbu na obytné domy z tankov či diel a usmrtila desiatky tisíc Nemcov, spravidla ženy, deti a starých ľudí. Sovieti chránili sami seba. Hromadné znásilňovanie nemeckých žien prišlo hneď potom. Nemal ich kto chrániť, tí mladí a mladší Nemci bojovali vo Wehrmachte na frontoch a nechávali predtým pri ústupe za sebou spálenú zem a hromady mŕtvol ako dnes Rusi na Ukrajine.

Tu sa sovietske vojská neodlíšovali od amerických atómových bômb vrhnutých na Hirošimu a Nagasaki. Platila paradigma “nezabiješ, zabijú teba”. Prinúťme ich kapitulovať. Uvidíme, ako si medzinárodné právo poradí s brutalitou ruských vojakov v Mariupole, Černihive, Irpine, Chersone, Hostomeli a zrejme v desiatkach ďalších miest na Ukrajine. S pojmami ako genocída má však medzinárodné právo v réžii OSN dlhodobo problémy. Dodnes napríklad nedokázalo nájsť konsenzus vo veci vyvražďovania Arménov Turkami počas Prvej svetovej vojny. Výzva Ukrajincov, aby svet označil vyčínanie Rusov na Ukrajine za genocídu, sa celkom určite na pôde OSN nestretne s podporou.

Nefunkčné medzinárodné právo

Obávam sa však, že úbohá OSN si v praxi s trestateľnými ruskými zločinmi proti ľudskosti veľmi neporadí. Bombardovať mestá a nevyberať si vojenské ciele, je vždy tragické, ale nemusí to byť ešte vojnový zločin. Také české Lidice, francúzsky Oradour, bosnianska Srebrenica alebo slovenský Ostrý Grúň spĺňajú všetky kritériá takých zločinov. Ničím neviazaní vojaci sledujúci pochybné rozkazy sa tu pomstili civilistom. Ruskom bombardované nemocnice, školy, mestské sídliská a historické pamiatky (taká je ukrajinská verzia) sa bije s ruskou antitézou: To urobili banderovci sami, z týchto cieľov si vyrobili ľudské štíty, hromady mŕtvych na uliciach sú nastrčené mŕtvoly alebo dokonca ich atrapy!

Je to iné ako vo vietnamskej vojne v marci 1968, kde americkí vojaci spáchali v My Lai masaker na vietnamských civilistoch a podľa oficiálnych údajov ich 22 zabili. Nejde o to, že neoficiálne sa uvádzalo číslo okolo 350 obetí. Dôležitejšie je, že My Lai sa ocitol v ozbrojenom strete spojencov s Vietkongom a ešte dôležitejšie je to, že americká strana masaker nakoniec priznala, obvinila 14 dôstojníkov vrátane jedného generála a jedného vyššieho dôstojníka americká justícia odsúdila za vydanie príkazu strieľať. Hoci bol tento dôstojník po niekoľkých mesiacoch omilostený a prepustený z väzenia, vplyv tohto masakra na americkú verejnú mienku bol desivý a odpor proti vietnamskej vojne zachvátil celé USA. Ruskej verejnej mienke nič také nehrozí, pretože vedomé zabíjanie civilistov ruské velenie nepriznáva a Kremeľ je automaticky hluchý. Je to provokácia! Protestovať proti “ukrajinskej vojne” je navyše v Ruskej federácii trestné, aj pojem “vojna” je v súvislosti zrelý na podanie obžaloby od otestovaného režimného prokurátora.

Ivo Samson, bezpečnostný analytik