Ako ľavicoví politici dokázali zničiť jednu nádejnú krajinu. Z bohatej Venezuely utekajú ľudia

Krajinu ako Venezuela máloktorý Slovák navštívil. Cestovné kancelárie túto destináciu ponúkajú len zriedkavo a pritom málokto vie, že podľa dostupných údajov je Venezuela štátom, ktorý je najbohatší na svete, čo sa týka zásob ropy. To taká Saudská Arábia sa môže červenať od hanby.

Dlhý názov znie Venezuelská bolívarská republika, samozrejme podľa Simona Bolívara (plným menom Simón José Antonio de la Santisima Trinidad Bolívar Palacios y Blanco). A prečo také dlhé meno? To už nechajme na kultúre jednotlivých krajín. Alebo si pomôžme nemeckým porekadlom: Nechajme to na koňa, ten má väčšiu hlavu.

Ako Venezuelu ju pomenovali španielski dobyvatelia, očarení krásou jej pobrežia – znamená „malé Benátky“. Rozlohou je Venezuela asi dvadsaťkrát väčšia ako Slovensko, ale obyvateľstva (odhad 33 miliónov v roku 2023) ubúda. Každý desiaty Venezuelčan v ostatných rokoch emigroval do susedných, väčšmi karibských krajín. No, nerád by som videl štatistiky Slovákov, ktorí v najbližších mesiacoch odídu do zahraničia. A dôchodcovia to nebudú.

Jazykové bariéry sú tým najmenším problémom

Ten, kto aspoň trochu hovorí po španielsky, vo Venezuele (a to hovorím len o uliciach Caracasu) bude asi rovnako zúfalý ako vedátori zo samotnej Real Academia Española v Madride. Napriek tomu majú latinskoamerické španielčiny vzácnu konzistenciu a to je aj dôvod, prečo toľko Venezuelčanov odchádza do susedných krajín a nie do USA alebo Kanady. A prečo utekajú z takej bohatej krajiny? Venezuelská ekonomika „simplemente“ skolabovala. Či to bolo z dôvodov „znárodnenia“ ropného priemyslu, čím sa uvoľnil priestor pre „národnú korupciu“, je predmetom špekulácií. „Znárodnenie“ býva ale pre korupciu obrovským populistickým magnetom. Spravidla sa ako model hospodárenia skôr neosvedčilo.

Ešte v polovici 20. storočia bola táto krajina najnádejneším exportérom ropy na svete. Budovala ropnú infraštruktúru, vymýšľala novátorské technológie, stavala prístavy, zriaďovala rafinérie. Tento nezávislý štát mal obrovské šance nahradiť prebúdzajúci sa Stredný východ – ropnú veľmoc nového sveta po druhej svetovej vojne. Nielen ekonomicky, ale aj sociálne a politicky. Darilo sa aj odborom, ktoré dokázali vyjednať výhodné zmluvy pre zamestnancov medzinárodných korporácií.

Bola to, mimochodom, Venezuela, ktorá iniciovala založenie medzinárodného koncernu OPEC (medzinárodný gang, ktorý vyváža ropu). Venezuela sa nachádzala na vrchole relatívnych ideálov. Ale prišiel zlom. K moci sa dostala ľavica, ktorú azda najlepšie ilustruje bývalý prezident Venezuely Hugo Chávez. Armáda ho síce zvrhla, ale s podporou verejnosti ho nahradil iný hystericky antiamerický exot, prezident Nicolás Maduro.

Puč a koniec demokracie

Ak máme veriť múdrym encyklopédiám a dokonca ľavicovým plátkom ako New York Times či Washington Post, tak to bola kombinácia vojenskej garnitúry, „chavisov“ a ľavičiarskych demagógov, ktorí zastavili sľubný rozvoj tejto krajiny. V roku 2016 venezuelská vláda vyhlásila stav „ekonomickej núdze“. Tri milióny emigrantov odvtedy, roztrúsených v okolitých krajinách, svedčia skôr o bezmoci ropnej veľmoci ako o jej sile. Závidieť tejto krajine môžu azda len Kubánci. Z tých žije vo „vyhnanstve“ (nielen na Floride) len každý siedmy. Venezuela má čo doháňať.

Ivo Samson, bezpečnostný analytik

1 776