Panta rhei. Za expremiérom Dzurindom stoja staré úspechy a nové ilúzie

Mikuláš Dzurinda. Zdroj FOTO: FB Mikuláš Dzurinda

Azda za každým doterajším premiérom sa po ich odchode zo scény zavreli dvere s tak hlasným buchotom, že následne pretvarovali celospoločenské vnímanie politiky. Výnimkou sú iba Iveta Radičová (dobrovoľne odstúpila v mene „vyššieho princípu“) a pred ňou Jozef Moravčík, ktorý funkciu zastával krátko a bol príliš nevýrazný na to, aby na seba sústredil obdiv či nenávisť. S pľuvancami na tvári neodišiel ani Peter Pellegrini, pretože bol len na záskok a na rozdiel od Mečiara, Dzurindu či Fica sa nedostal do ideologického mlynčeka na mäso.

Otázka korupcie a zahranično-politického smerovania

Demokratickým krajinám západného strihu sa korupcia tiež nevyhýba, ale figuruje tam ako odchýlka od normy a nekompromisne sa stíha, zatiaľčo na Slovensku, ako sa v ostatných rokoch ukazuje, bola korupcia normou. V krajine ako Izrael, ktorý nemá problémy posielať bývalých ústavných činiteľov do väzenia, by sa podľa mojej skromnej mienky „týpkovia“ ako Mečiar či Fico ocitli už dávno za mrežami.

Dvojnásobný premiér Dzurinda si získal výrazné zásluhy tým, že jeho meno sa spája so zvrhnutím z trónu takej škvrny na slovenskej politickej scéne, akou bol nacionalistický ľavičiar Mečiar. Do dejín sa napokon zapísal aj tým, že za jeho administratívy Slovensko zmazalo integračné manko a vstúpilo do EÚ a NATO, stalo sa aj členom prestížnej OECD, teda organizácie hospodársky najrozvinutejších krajín sveta.

Získal si ako autor reforiem aj medzinárodné uznanie, lichotivé výroky svetových politikov a ekonómov na svoju adresu. Vedľajším úspechom bolo aj to, že po svojej volebnej porážke prinútil Fica ku koaličnej prostitúcii s Mečiarovou HZDS a Slotovou SNS. Po odchode do bruselského Martensovho centra sa z verejného povedomia na Slovensku vytratil a po viacerých rokoch o sebe nechal počuť až v súvislosti s kolapsom Matovičovej vlády a predčasne naplánovanými voľbami v septembri 2023. Po návrate z dobrovoľného bruselského exilu sa zapojil do predvolebnej kampane.

Panta rhei

Výrok, ktorý sa pripisuje jednému menej známemu grécko-antickému filozofovi, prekladá sa ako „všetko plynie“ a interpretuje ako „nikdy nevstúpiš do tej istej rieky“, sa na Dzurindu môže hodiť. Obnovenie príťažlivosti modrej farby (zaniknutej SDKÚ) v podobe strany „modrých“ sa zatiaľ nezdá veľmi pravdepodobné už preto, že čaro vychádzajúce z EÚ rokmi pohaslo a bývalý šéf modrých sa vrátil do inej krajiny, než z akej odchádzal. Dôležité nie je, či jeho strana prekročí päťpercentné kvórum na vstup do Národnej rady SR, smutné je to, že triešti pravicu a znižuje šance na parlamentné zastúpenie tých, ktorí si turbulencie doma zoči-voči problémom (pandémia, vojna na východe, energetická kríza a inflácia) museli „odskákať“.

Vo vysielaní TA3 1. mája 2023 v monopolnom interview (bez oponenta) šliapol Dzurinda priamo na nášľapovú mínu. Vyjadril presvedčenie o vybudovaní neuskutočniteľného – Európa bude mať samostatnú, vlastnú obranu! To je naozaj izolovaný pohľad z bruselskej kancelárie. Európa vymyslela po druhej svetovej vojne niekoľko projektov samostatnej obrany, a to počínajúc Západnou úniou (1948), Európskym obranným spoločenstvom (1952) až po Západoeurópsku úniu (1954), ktorá po dlhej chorobe potichu skonala a zanikla v r. 2011. Od Lisabonskej zmluvy (2009) vkladá EÚ nádej do projektu EBOP (Spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky), ale to nezakryje fakt, že Európa pripomína skôr chodiaci cintorín podobných projektov, na ktorých sa zbytočne priživujú desiatky najrôznejších iniciatív, inštitúcií, výborov a iných špecializovaných pracovísk.

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik