Dnes má meniny: Marcel
Už v detstve bola obklopená umením. Jej mamina bola kreatívna dizajnérka obuvi a viedla k tomu aj svoju dcéru. Janka Kováčiková Klárová však napriek nadaniu vyštudovala sociálnu prácu, odsťahovala sa do Bratislavy a pracovala vo finančnej sfére. Niečo jej však chýbalo. Po narodení detí nechala dobre platenú prácu, s rodinou sa vrátila späť na východné Slovensko a začala tvoriť. Vznikla značka DORAdizajn, ktorá ponúka praktické kožené predmety, ale aj kvalitné kožené kabelky či puzdrá na mobil.
Jani, prečo si sa rozhodla pre prácu s kožou?
Moja mamina bola návrhárka obuvi, ona to študovala a celý život aj robila. Vždy vravievala, že jej práca je jej koníček. Bola neskutočne inšpiratívna, kreatívna, pracovitá a milovala dizajn, ona mi dala základy estetiky a priviedla ma k umeniu. Milovala to. Všetky moje kresby z raného obdobia, ktoré súviseli s povolaním, boli spojené s navrhovaním črievičiek pre princezné, všetky boli na vysokom podpätku a čo najviac farebné a ligotavé. S pubertou prišiel zlom, samozrejme som chcela zachrániť a spasiť svet. A preto aj napriek odporúčaniam, aby som šla na školu zameranú na architektúru, som išla študovať sociálnu prácu. Po škole som to aj robila a práca ma napĺňala, ale prišiel mi do cesty chlap, ten môj najlepší chlap, za ktorým by som šla aj na koniec sveta. Na koniec sveta som nemusela ísť, ale odišla som za ním do Bratislavy. Zamestnala som sa vo finančnom sektore, v korporáte. Síce som sa tam veľmi veľa naučila a finančne dosť dobre zabezpečila, ale práca maa nenapĺňala. A aby som mohla utíšiť aj svoju kreatívnu časť, písala a fotila som postupy prác do časopisu a priateľom som kreslila a navrhovala interiéry.
Potom prišiel ďalší zlom v tvojom živote. Zmenilo ťa materstvo?
Ten malý človiečik mi prevrátil život naruby. Už som nerobila, čo som chcela a kedy som chcela, už som robila vtedy, keď som mohla, ale keďže som si naplno užívala materskú dovolenku, väčšinou som robila kreatívne veci len so synom, takže sme vyrábali pohľadnice a albumy. Po nociach som stále pre kamarátov fušovala interiérovým architektom do remesla. A potom k Oliverovi pribudla dcéra Dorotka. Čím viac som bola s deťmi, tým viac som si uvedomovala, že život je príliš krátky na to, aby som ho strávila s cudzími ľuďmi a naháňala sa za… Človek ani nevie za čím.
Takže zasadla rodinná rada a došli sme k záveru, že rodina má byť spolu a že deti tak rýchlo rastú, že by sme chceli spomaliť. Že deti a aj my budeme šťastnejší, keď sa trošku zastavíme a budeme viac spolu, že toto nám asi nikto nepredá a nedá. A tak nastalo rozhodnutie, že sa z Bratislavy presťahujeme do Bardejova, čo do Bardejova, rovno do Zborova pod les, pánu Bohu za chrbát. Pravdu povediac, naši známi, lekárka, kolegovia si mysleli, že toto nedáme, keď videli, že to myslíme vážne a balíme, začali uzatvárať stávky, kedy sa vrátime späť. A napriek všetkým varovaniam sme sa zbalili a vyrazili sme za šťastím na Východ. A na otázku, čo tam budem robiť, som hovorila – to, čo som celý život chcela, len som na to zabudla.
V tomto období vznikla DORAdizajn?
Áno. Presťahovali sme sa domov, deti mali starých rodičov a babku, čo mala trpezlivosť a veľa ich učila tvoriť a ja mamu, ktorá mi so všetkým pomáhala, učila a otvárala mi brány do remesla. Učila ma o koži, ako tvoriť ako vyrábať a všetko to, čo sa ona naučila. A tak vznikla DORAdizajn. Stáli za ňou sú tri ženy – moja mamina (ktorá nás učila), moja dcéra Dorotka (kreatívna dušička, čo nám prinášala radosť) a ja (žena s dospeláckym ADHD, čo robí všetko a veľa). Ja som sa učila a DOREdizajn sa začalo dariť, ale v lete 2020 sa mi behom chvíle otočil život hore.
Mamina vážne ochorela a ja som všetko nechala tak. Bolo to náročné obdobie, ale hovorila som si, že život nám dal nejaké karty a my musíme s nimi hrať. Doruška trávila s babkou strašne veľa času, čítali spolu, háčkovali, tvorili a mala som pocit, že to mamina dá, najmä kvôli Dorke, no potom nastal veľký zlom a už to bolo len zlé, ťažké a bolestivé. Po jej odchode, som nemohla v dielni pracovať. Aby som nemusela riešiť seba, chcela som pomáhať iným, vtedy mi skrížila cestu „Cesta von“ Je to občianske združenie, ktoré pomáha ľuďom vyjsť z generačnej chudoby. Nie je to ľahká práca, tak som začala v rámci psychohygieny chodievať s Dorkou opäť do dielne, aby som si zachovala rovnováhu. A tak prišlo na to, že by som v DOREdizajn mala pokračovať. DORAdizajn je láska, sú to korene, spomienky, relax. Stále sa učím, no som na to už sama, skúšam a vymýšľam.
Nikdy si neoľutovala, že si odišla z hlavného mesta, kde je viac pracovných príležitostí, na vzdialený východ?
Rozhodnutie vrátiť sa bolo najlepšie rozhodnutie, aké som mohla spraviť. Deti zažili detstvo s milovanou babinou, ako hovoria. Keď mamina ochorela, mohla som byť s ňou. Ono, keď bolo veľmi zle, dala som jej sľub, že sa o ňu postarám a nedám ju do nemocnice, že ja to zvládnem a tak aj bolo. Kto si prešiel umieraním milovaného človeka doma a starostlivosťou oň, tak vie, že je to asi najväčšie vyznanie lásky. Na druhej strane som aj deťom ukázala, že smrť akokoľvek je strašná a ťažká, je súčasťou života, že ju nedávame bokom a nezatvárame pred ňou oči, že keď človek chce a má podporu, zvládne všetko. Pre mňa je rodina základ, moja rodina bol dôvod, že som sa vrátila.
Kto je tvojou inšpiráciou v oblasti tvorby? Sleduješ trendy napríklad v zahraničí, alebo vyrábaš intuitívne?
Z každého niečo, veľmi rada sledujem šikovných a tvorivých ľudí, sledujem trendy v móde, bývaní, umení, oddychujem pri tom, ale mám rada nadčasovosť, kvalitu, jednoduchosť a funkčnosť. Čiže to, čo vyrobím, by malo byť štýlové, funkčné a praktické aj o desať, dvadsať rokov. Nemám rada také tie módne výstrelky, ak sú z nejakých nekvalitných materiálov detto, prípadne „veľa za málo“ a hneď sa to rozpadne. Jednak to zahlcuje planétu odpadom a na druhej strane aj nás. Preto sa snažím vyrábať veci, ktoré slúžia, sú kvalitné a zároveň pekné.
Všimla som si, že vyrábaš často naozaj praktické veci ako napríklad kožené putko na uteráky…
Všetko toto vzniklo zo života. Krátky kožený trak na oblečenie vymyslela kamarátka, že by niečo také chcela a či by som to vedela spraviť a chytilo sa to, je to jeden z najobľúbenejších výrobkov. Je praktický, funkčný a oblečeniu to dodá šmrnc, je ako šperk, jednoduché a neforemné oblečenie ozvláštni, tak sa stáva jedinečným. Najdlhšiu verziu traku nosia ženy na sakách, keď je teplo a len tak si ho dajú cez rameno, aby im nespadlo z ramena, pripnú si dlhý trak na klopy. Kožené putko na uteráky vzniklo tak, že mojím deťom sa týždeň čo týždeň podarilo z uterákov na ruky odtrhnúť putko a ja som to stále prišívala, až môj muž došiel a spýtal sa, prečo neurobím nejaké putko z kože a trakového klipu a tak vzniklo kožené putko.
Mnohí ľudia sa čudujú, keď vidia ručne vyrobenú kabelku za 250 €. Nechápu, prečo sú také drahé.
Tvorba je zdĺhavý a náročný proces. Jedna kožená kapsička na mobil vzniká tak, že najprv vyberiem kožu, ktorá pôjde na vrch, potom koženú podšívku, zo šablón vykrojím kapsičku, aby neboli hrany chlpaté, opálim ich nad ohňom a následne všetky kožené hrany namaľujem farbou na hrany, toto je veľmi jemná a precízna práca a nedá sa urýchliť, lebo ak by mi farba kvapla na kožu, už ju znehodnotí a musím ju vymeniť za nový dielec. Následne nalepím podšívku a všetko ušijem. Nakoniec hrany opäť ručne maľujem, voskujem a leštím. Toto už málokto robí, lebo je to zdĺhavé a časovo náročné. Kabelky, čo sa bežne kupujú v obchode, sú potiahnuté takou gumovou farbou, čo sa nosením začne odlupovať a nevyzerá to pekne, na mojich výrobkoch sa to nestane, ale výroba tak trvá dlhšiu dobu. A celý tento proces na jednej taštičke trvá minimálne 4 – 5 hodín, a to je len práca, nie je v tom materiál, nie je v tom čas, ktorý tvorca potrebuje na spracovanie papierov okolo podnikania, tiež čas na vymýšľanie a tvorenie a všetko toto by malo byť zakalkulované v cene výrobku. Tiež jedinečnosť, každý takýto výrobok je vlastne jedinečný.
Stojíš aj za projektom malých umelcov – MiniArtist. O čom je a ako vznikol?
MiniArtist robíme s priateľkou Ľubicou Borš, ktorá sa mi zverila s nápadom, že by chcela robiť maľované pyžamká a do toho mi napadlo, že by to bolo dobré od nejakého umelca a spolu sme v procese vymýšľali, tvorili a dopĺňali sa. Práca na tom bola jedno veľké dobrodružstvo. MiniArtist vznikol a ide nejakou zotrvačnosťou. Momentálne nám deti odrástli, máme doma adolescentov a tak pripravujeme produkt, ktorým by sa mohli vyjadriť, ktorý by ich zaujal…
- Nikita Slovák: Ešte nie sme stratení! Nie vláda, ale súcitní Slováci poslali už takmer 2 milióny eur na muníciu pre brániacu sa Ukrajinu
- Naraz píše aj 5 kníh, v noci spáva len 4 hodiny. Päťkrát vydatá Steelová je autorkou desiatok bestsellerov
- Rusko na front verbuje už aj väzenkyne, hľadať má zdravotníčky aj ostreľovačky. Aj takýto bol vojnový týždeň
- Pochopil som, že už nemáme ľudské práva, spomína člen elitnej jednotky ukrajinskej armády na mesiace v ruskom zajatí
- Proti Izraelu otvorili už štvrtý front, židovský štát je takmer v obkľúčení