USA vyjednávajú o mieri bez európskych spojencov a Ukrajiny, Európa zúri a chce vidieť v pláne svoje odtlačky

Dvadsaťosembodový mierový plán, ktorý USA predložili Kyjevu, Európu rozhneval a Ukrajincov neskutočne ponížil.

V mnohých politických kruhoch si tento plán už získal ironické názvy ako „plán kapitulácie“ alebo „plán podľahnutia“. EÚ ako relatívny celok protestuje, niektoré krajiny vystupujú proti nemu aj skupinovo alebo individuálne.

Plán upiekli vyjednávači Trumpa a Putina tajne

Podľa médií o pláne nevedeli ani inak do veci zasvätení vysokí americkí politici, nehovoriac o EÚ alebo samotnej Ukrajine. Politická, resp. geopolitická časť plánu sa v ostatných troch dňoch stala dostatočne známou. V Kyjeve vyvolala šok a dilemu: prijať ho znamená poníženie, odmietnuť ho predstavuje takmer istotu straty americkej vojenskej pomoci. Ukrajinu by totiž v Bielom dome začali obviňovať, že odmietla mier. Ibaže ten mier by znamenal legalizáciu ukradnutého územia vrátane Krymského polostrova, oblastí Luhanska a Donbasu bezo zvyšku. Záporožskú a Chersonskú oblasť si obe strany rozdelia.

Kyjevu plán predpísal aj tvrdú zahranično-politickú a bezpečnostno-politickú kúru, z ktorej vyberám: stanoví najvyšší povolený počet ukrajinských ozbrojených síl, nesmie prekročiť 600 000 (Rusku sa nijaká hranica počtu vojakov nestanovuje); Ukrajina vo svojej ústave (!) zakotví nemožnosť vstupu do NATO v súčasnosti ani budúcnosti; Kyjev dostane „spoľahlivé bezpečnostné záruky“; NATO nenasadí svojich vojakov na Ukrajine; Ukrajina nenapadne Rusko (uf); Ukrajina nesmie „bezdôvodne“ vystreliť raketu na Moskvu alebo Petrohrad; nacistická ideológia a aktivity budú zakázané. Dohoda sa označuje za „memorandum“.

Nehoráznosti nad nehoráznosti?

V Európe, ale aj v Kanade a v Japonsku vyvolal plán, teda „memorandum“, príkre odmietnutie. Jeden európsky politik poslal Trumpa priamo na psychiatriu a okamžite sa objavilo množstvo karikatúr na túto tému. Plán sa v Európe považuje za obrovský ústupok Moskve a jej expanzionizmu, Kanada si pamätá na Trumpovu ideu pohltiť Kanadu a urobiť z nej súčasť USA, Japonsko nasršila požiadavka, aby Rusko prijali späť do G-osmičky (G8), odkiaľ ho už pred rokmi vyhnali.

Zhromaždenia na podporu Ukrajiny prebiehali cez víkend v Spojených štátoch. Ich cieľom bolo naliehať na lídrov, aby odmietli dohody, ktoré by odmeňovali Kremeľ, a aby svojím konaním nevyvíjali tlak na Ukrajinu. Zdroj FOTO: FB/UkraineWorld/ X – Ostap Yarysh

Individuálne plán kategoricky odmietlo Francúzsko, jej prezident doteraz patrí k skalným zástancom ukrajinskej suverenity, ako aj Spojené kráľovstvo vo vyjadrení labouristického premiéra Starmera. Ako skupina plán odsúdili v spoločnom vyhlásení severské štáty – všetky tri pobaltské spolu s Dánskom (tiež má na pamäti Trumpove grónske chúťky), Fínskom, Švédskom a nečlenskými štátmi EÚ Nórskom a Islandom. Vo všetkých prípadoch tak ide o blízkych amerických spojencov. Popularita „Ameriky“ v pobaltských štátoch pramení aj z toho, že USA – napriek kontaktom s bývalým ZSSR v otázkach mieru – nikdy neuznali sovietsku anexiu Estónska, Litvy a Lotyšska. Územnú zvrchovanosť Ukrajiny spred roka 2014 (prisvojenie si Krymu) však teraz Washington pustil k vode, aj keď plán, ako oznamuje Biely dom, nemusí byť ešte konečný.

Sporné články a voľná interpretácia

Takmer každý z dvadsiatich ôsmich článkov absurdného plánu skrýva množstvo variabilít – zameniteľných. Kyjev má dostať „spoľahlivé bezpečnostné záruky“, lenže nikto nevie, aké. Jedine, že by USA zriadili v zvyškovej Ukrajine vojenské základne, ale na to Rusko nepristúpi, znamenalo by to koniec snov o reštaurácii časti Sovietskeho zväzu. Že Ukrajina, ako obeť postsovietskeho imperializmu „nesmie napadnúť Rusko“, nie je žart. V pláne má svoje poradové číslo. V článku č. 20 sa Ukrajine v troch podčastiach prikazuje, aby tolerovala rôzne kultúry, odstránila rasizmus a predsudky, bola nábožensky tolerantná, ochraňovala jazykové menšiny, zaručila práva ruských médií a zakázala nacistickú ideológiu a aktivity.

K tomu je treba podotknúť, že ochrana regionálnych jazykov je v krajine zabezpečená ešte lepšie ako na Slovensku. Ruština iba prišla o postavenie štátneho jazyka, pričom musí zdielať pre Moskvu „potupnú“ ochranu ako chránený jazyk podobne ako iné menšinové jazyky. A to je pre Rusko, ktoré jazykovo suverénne prevalcovalo celú Ukrajinu, vrátane tej západnej, nestráviteľné. Veď Ukrajinci nie sú pre Moskvu národ a ukrajinský jazyk je iba dedinskou ruštinou! Totálnu nadprácu a skočenie na ruský „špek“ je vyjadrený aj v požiadavke, aby sa odmietli a zakázali nacistická ideológia a aktivity. Iba nie je povedané kde. V Rusku? A, samozrejme, ani slovo o vojnových zločinoch spáchaných ruskými vojakmi na Ukrajincoch.

V poslednom článku (č. 28) sa o pláne hovorí ako o „memorande“, t. j. doslovne pamätnom zápise, v ktorom obe strany pamätne potvrdzujú princípy. Nejde teda o záväznú zmluvu (ruská interpretácia Budapeštianskeho memoranda z roku 1994), ale v podstate o zdrap papiera, ktorý aj nešikovný ruský právnik demagogicky roztrhá na ďalšie franforce.

Autor je bezpečnostný analytik.

241