Vírus, ktorým trpí polovica planéty, sa masívne začal šíriť už pred 5000 rokmi. Našiel sa v zuboch starovekých ľudí

Vírus herpesu je s ľudským druhom spojený celé tisícročia, vedci dokonca odhadujú, že jeho pôvod siaha až k hominidom pred miliónmi rokov. Ide pritom o infekciu, ktorá je spôsobená vírusom herpes simplex (HSV), ktorý môže spôsobovať bolestivé pľuzgiere na perách, koži a slizniciach.

Podľa vedeckej štúdie publikovanej v prestížnom časopise Science Advances, ktorú vytvorili vedci z Cambridgeskej univerzity (Dr. Christiana Scheib, Dr. Charlotte Houldcroft), sa vírus známy aj ako opar masívne začal šíriť v dobe bronzovej, ktorá bola charakteristická veľkými presunmi ľudí najmä z Euroázijských stepí do Európy. Táto doba bola identifikovaná ako kľúčový bod, kedy sa moderné kmene vírusu začali šíriť do celého sveta. V tom čase totiž došlo k hustejšiemu osídľovaniu, väčšiemu kontaktu ľudí, premiešavaniu populácií, obchodným cestám a taktiež vzniku novej praxe – bozkávaniu sa ako sociálneho alebo intímneho zvyku.

Celosvetovo sa rozšíril vďaka novému trendu

Kým dovtedy sa opar zvyčajne šíril prenosom z matky na dieťa alebo zdieľaním predmetov, v dobe bronzovej sa začína hovoriť o romantickom bozkávaní medzi partnermi, čo zachytáva aj rukopis z Ázie. Vytvoril tak veľmi efektívnu novú cestu na prenos orálnym kontaktom, čo spôsobilo, že jeden kmeň HSV-1 v dobe bronzovej predstihol všetky ostatné a stal sa celosvetovo rozšíreným. Dnes ním trpí v rôznych formách až polovica popuácie sveta.

Porovnaním starovekých genómov s modernými kmeňmi sa vedcom podarilo vypočítať mieru mutácie a vytvoriť presnú časovú os evolúcie herpes vírusu. Vedci analyzovali pozostatky tisícok jedincov z rôznych archeologických nálezísk, no úspešne získali DNA vírusu len zo štyroch ľudí – extrahovali ju z koreňov zubov štyroch starovekých jedincov.

Cisárov zákaz

V zásade až do súčasnosti sa prvé zmienky o opare datovali do čias antického Grécka. Samotný názov „herpes“ bol pravdepodobne prvýkrát použitý Hippokratom (okolo 460 – 370 pred Kr.), ktorý popísal lézie, ktoré sa „plazia“ alebo sa šíria. Rímsky cisár Tiberius mal dokonca zakázať bozkávanie na verejnosti v snahe obmedziť šírenie týchto bolestivých vredov na tvári a ústach. Tieto historické záznamy poukazujú na to, že opar bol známy a obávaný po celé tisícročia. Napokon až v 20. storočí, s rozvojom mikrobiológie a virológie, bol opar konečne identifikovaný ako vírusová infekcia, pričom bolo zistené, že existujú dva hlavné typy: HSV-1 (spočiatku spájaný najmä s oparmi na perách), HSV-2 (spočiatku spájaný hlavne s genitálnymi infekciami).

Z tela už nezmizne

Jednou z najdôležitejších charakteristík tohto vírusu je jeho schopnosť skrytej infekcie. Po prekonaní infekcie vírus neopúšťa telo, ale usadí sa v nervových bunkách, kde pretrváva po celý život. Pri oslabení imunity, strese, horúčke, vplyvom slnka alebo iných faktorov sa môže vírus aktivovať a putovať späť k pokožke alebo sliznici, kde sa prejaví ako opakovaný opar. Na opar dlho neexistovala žiadna účinná liečba. Kľúčový prelom nastal s objavením antivirotík, ktoré dokážu potlačiť množenie vírusu a urýchliť hojenie.

529