Dnes má meniny: Marcel
Tvrdenia, že Sovietsky zväz ako najprogresívnejšia krajina bude na svete čoraz viac dominovať a získa si robotnícku triedu v rozvojových a zahnívajúcich kapitalistických krajinách, už patria do ríše komiksových rozprávok. Svet sa od 80. rokov minulého storočia neuveriteľne rýchlo zmenil.
Z bývalej veľkej veľmocenskej, geopolitickej a geostrategickej trojky – USA, Sovietskeho zväzu a Čínskej ľudovej republiky – jeden štát zmizol z mapy, dva ostatné sa stali konkurenčným duom, ktoré dnes určuje ekonomické a politické smery vo svetovej politike. Čína nahradila Rusko a Američanov už nedesí tvrdenie samotného predsedu Mao Ce-tunga v 60. rokoch, že „nás je 700 miliónov a nebojíme sa jadrovej vojny s USA. Ak nás 300 miliónov zahynie, ostane ešte 400 miliónov, ktorí budú šťastne žiť v socializme.“ Každému Američanovi bez zmyslu pre humor musel vtedy prejsť mráz po chrbte. Toto už nebol protivník, akým boli Sovieti, ktorí počas karibskej (kubánskej) krízy v r. 1962 neriskovali jadrovú vojnu a z Kuby sa radšej stiahli aj s raketami, ktoré tam nainštalovali.
Čínske metamorfózy
Čína, ktorá vtedy vyzerala ako nový a iracionálny typ protivníka, sa medzitým zmenila. S dvojnásobným počtom obyvateľstva ako v časoch srdnatého vyhlásenia predsedu Maa dnes prekvapuje svojimi hospodárskymi výsledkami, vojenskými kapacitami a expanziou svojho vplyvu v tzv. rozvojovom svete. Aj v tom poslednom menovanom smere plne nahradila krajinu Sovietov. Pre mnohých pozorovateľov je veľkou záhadou, ako mohla (na rozdiel od ZSSR) Čína napriek svojej rôznorodosti zachovať svoju teritoriálnu a navonok pevnú sociálnu integritu.
Klasik Orwell
Možno najjednoduchšia odpoveď na otázku, čo v 70. a 80. rokoch Čína urobila lepšie ako Rusko (Sovietsky zväz), sa dá vydedukovať zo svetoznámeho diela „1984“ od Georgea Orwella. Tento autor veľmi presne a bez analytického rozboru pomenoval spoločnosť totalitných komunistických krajín založenú na oligarchickom kolektivizme. Na špičku štátu sa dostane nikým neobmedzovaná mocenská osobnosť alebo skupina (veľký brat), udržiavaná pri moci privilegovanými príslušníkmi „vnútornej strany“ (nomenklatúra). Popri nich existuje masa štátnych a straníckych funkcionárov strednej a nižšej úrovne vrátane armádnych dôstojníkov, policajných zložiek a všadeprítomných tajných služieb („vonkajšia strana“). Ten zvyšok, aj keď to je väčšina obyvateľstva, predstavujú „pracujúci“, ktorí nemajú prístup k informáciám, nevedia kto je kto a slúžia ako „krovie“ pre vládnuci aparát.
Sovietske zlyhanie
Sovietsky zväz sa na rozdiel od Číny dopustil obrovskej chyby: Kým Čína sa ekonomicky zachránila tichým prechodom ku štátnemu kapitalizmu a spustila ekonomické reformy, Rusi (Sovieti) si trúfali viac zavedením glasnosti, ktorá mala kolosálne väčší význam ako perestrojka. Spoločnosť sa začala zbavovať strachu, čo je pre každý totalitný režim začiatok konca. Čínske vedenie sa takej „chyby“ nedopustilo a pokus občianskej spoločnosti o nezávislosť na oligarchickom kolektivizme v r. 1989 na námestí Nebeského kľudu tvrdo potlačila. Nijako neformulovaná dohoda medzi „pracujúcimi“ a veľkým bratom (vrátane „vonkajšej strany“) znie jasne. Vy nás necháte hospodársky dýchať a my nebudeme siahať na vaše mocenské privilégiá. Podobný model funguje aj v susednom komunistickom Vietname a ruská verchuška dnes určite ľutuje, že sa nedala čínskou cestou a pustila sa do dobrodružstva demokratizácie svojho efemérneho impéria.
Autor je bezpečnostný analytik