Dnes má meniny: Jela
V okamihu, keď človek zapochybuje o zmysle a hodnote života, zväčša to nasvedčuje tomu, že nebude všetko v poriadku. Kristýna Olšovská mala len štrnásť rokov, keď si všimla, že sa s ňou niečo deje. Jej život s hraničnou poruchou osobnosti je síce ťažký, no ona sa aj napriek tomu rozhodla zabojovať a naďalej kráčať životom. Na sociálnych sieťach otvorene hovorí, čo znamená život s touto diagnózou a verí, že svoj boj dotiahne do úspešného konca.
Kristy, si tak mladý človek a trpíš poruchou HPO, kedy u teba túto poruchu diagnostikovali, kedy sa u teba objavili prvé príznaky?
V štrnástich rokoch som začala pociťovať prvé príznaky, prirovnala by som to k peklu. Hraničná porucha osobnosti sa totiž môže diagnostikovať až v osemnástich rokoch, pretože sa osobnosť ešte len rozvíja.
Čo prežíva človek, ktorý zistil, že má takúto diagnózu? Ako na toto zistenie reagovalo tvoje okolie? Mala si kde hľadať podporu a útechu?
Na jedenej strane to bola síce úľava, pretože predsa sa len sa človeku uľaví, keď vie, čo sa s ním deje, no na druhej strane sa človek trápi, nevie, čo bude nasledovať. Ľudia v mojom okolí si o tejto diagnóze čítali, snažili sa zistiť, čo najviac, no veľmi veľa toho nezistili, pretože vtedy sa o tejto poruche veľmi veľa nevedelo. Stretla som sa aj s takými reakciami, že ma moje okolie malo za hysterku či doslova za magora.
Ako by si zhodnotila život Kristy pred zistením diagnózy a Kristy s HPO?
Predtým som nevedela, čo sa so mnou deje a prečo sa to deje. Teraz to už viem a je to lepšie. Každý deň sa snažím bojovať so životom, so sebou samou a urobiť všetko preto, aby sa môj stav zlepšil.
Ľudia s hraničnou poruchou osobnosti (HPO) majú problém s ovládaním emócií, vytváraním a udržiavaním zdravých vzťahov, nevedia kontrolovať svoje impulzy a všímať si detaily. Ako sa to prejavuje u teba? Často popisuješ, že ťa ovládajú démoni, pre bežného človeka je to nepredstaviteľné, skúsiš opísať svoje stavy?
Áno, je to tak. Presne ako hovoríš. Často mávam zmeny nálad, neutíchajúci plač, halucinácie či paranoje. Najhorší je asi pocit prázdnoty, ktorý neustále cítim. Neviem, či si niekto vie predstaviť, čo cítim, opísala by som to, ako by som vlastne ani vôbec nežila.
V čase, keď prebieha náš rozhovor, ty sa nachádzaš v liečebni a si hospitalizovaná. Napriek tomu chceš o svojich pocitoch hovoriť a je to naozaj obdivuhodné, pretože mnohí by sa možno hanbili. No ty aj napriek tomu máš odvahu a silu. Kde ju berieš?
Momentálne sa nachádzam v liečebni na akútnom príjme. Liečba bude dlhá, pretože intoxikácia bola veľmi silná, ako sa hovorí za 5 minút dvanásť, ale musím povedať, že liečba a moja hospitalizácia bola potrebná, starajú sa tu o mňa dobre. No a kde beriem silu a odvahu? Chcem ľudom ako som ja pomáhať, v podstate idem v stopách Anetky Kulhánkovej. Veľmi si želám, vydržať a zvládnuť tento boj, túto moju cestu až dokonca.
Ako v liečebni vyzerá tvoj bežný deň? Kedy ťa pustia domov?
Pustia ma asi za mesiac, kvôli pandémii teraz terapie nemáme. Mám však nasadené lieky, ktoré mi pomáhajú a upokojujú ma. Určite potom chcem pokračovať v Brne. A čo bude ďalej, uvidíme…
Ako by si zhodnotila svoj pobyt v liečebni?
Pozri sa, poviem to otvorene a bez servítky – bolo to nutné a potrebovala som hospitalizáciu a nehanbím sa za to. Veľa vecí som si uvedomila a mám dosť priestoru nad sebou premýšľať.
Na sociálnych sieťach si sa rozhodla, že budeš v rámci svojej diagnózy robiť osvetu. Otvorene rozprávaš o svojich pocitoch, kde sa často strieda plač, strach a beznádej. Tvoríš obsah, ktorý je stopercentne reálny… Čo ťa k tomu viedlo?
Hlavný dôvod bol ten, že som chcela poukázať na ľudí s diagnózou HPO. Chcem, aby nás ľudia brali vážne a aby na nás nepoukazovali a nepozerali cez prsty, pretože aj my sme ľudia, potrebujeme pomoc, pochopenie a prijatie. Tak ako každý.
Na svojom profile sa často prihováraš anjelom v podobe tvojich blízkych. Avšak viem, že jeden z týchto tvojich anjelov už nie je medzi nami. Čo sa stalo? Dokážeš o tom hovoriť? Bol aj toto dôvod, prečo si sa rozhodla o tejto diagnóze otvorene hovoriť?
Áno, aj toto bol jeden z dôvodov. No hovorí sa mi o tom ťažko. V mojom okolí je toľko ľudí, ktorí už medzi nami nie sú, no boli mi veľmi blízki. Vždy je to predsa obrovská tragédia, keď vyhasne mladý život. Chcem to všetko zvládnuť a pôjdem na plný plyn až do konca.
Čo by si odkázala ľudom s podobným osudom?
Bojujte, hľadajte pomoc a riešenia, pokým nie je neskoro. Koniec koncov, vždy môžete vyhľadať aj môj profil na sociálnej sieti, kde sa s vami rada porozprávam a podelím o svoje skúsenosti.
Ako si predstavuješ svoj život po skončení liečenia?
Viem, že to nebude ľahké a popravde sa aj trochu bojím, ale mám sa o koho oprieť. Verím, že všetko bude v poriadku a urobím pre to aj nemožné, tak mi držte palce!