Peter Nôta Aktuálne, Komentáre, Zaujímavosti

Predstava, že pravda je nahá, je síce erotická, ale v dnešnej dobe absolútne nehygienická

Ilustračná snímka. Zdroj FOTO: magnific

Ak by dnes Pravda vybehla na ulicu bez šiat, algoritmus ju okamžite zmaže za porušenie pravidiel komunity a elita o nej natočí dokument na Netflixe s podtitulom „Morálny úpadok v priamom prenose“.

Sme nahí všetci. Rozdiel je len v tom, že kým chudák mrzne v sekáčových teplákoch, naša oligarchia si na svoju nahotu kupuje obleky zo Savile Row, aby zakryla fakt, že ich morálny kompas ukazuje priamo na ich vlastné švajčiarske konto.

Kto vlastní atrament?

V škole nám tvrdili, že dejiny píšu historici. Roztomilé. Život nás naučil, že ich píšu víťazi. A dnešný globálny chaos nám s cynickým úškrnom šepká, že dejiny píše ten, kto vlastní tri spravodajské korporácie, armádu trollorobotov a právnu kanceláriu, ktorá dokáže premeniť aj medzinárodný vojnový zločin na drobnú účtovnú chybu.

Porazení totiž píšu denníky, ktoré nikto nečíta. Víťazi píšu učebnice, z ktorých sa povinne maturuje.

Pravda preto prichádza na miesto činu ako slovenský rýchlik – s trojhodinovým meškaním a výrazom človeka, ktorému pred nosom ufrnkol posledný autobus. Keď konečne dorazí, zistí, že všetky teplé stoličky sú už beznádejne obsadené:

  • v kresle šéfa sedí Legenda,
  • PR oddelenie ovláda Propaganda,
  • diplomacia v kuloároch vysvetľuje, že biela je vlastne len špecifický odtieň čiernej
  • a zatiaľ čo Pravda len hľadá lístok na ten autobus, generatívna AI už stihla vytvoriť štyri deepfake videá, kde Pravda podpisuje kapituláciu, berie úplatok v kryptomenách a na tlačovke tancuje makarenu.

Optická porucha civilizácie

Ľudské oko je fascinujúci orgán. Vykazuje priam chirurgickú presnosť: vidí úplatok u suseda, daňový podvod u konkurencie a kolosálne klamstvo u politika z opačnej strany. No vo chvíli, keď sa ten istý orgán pozrie ráno do zrkadla v kúpeľni, nastane brutálny kolaps systému. Error 404. Britská hmla. Svedomie zdvorilo oznámi technickú odstávku a odporučí vám venovať sa radšej kritike globálneho otepľovania.

A tak prichádza „rácio“:

  • Jeden džentlmen považuje za racionálne most postaviť.
  • Druhý za strategicky racionálne ten most zbombardovať.
  • Tretí za ekonomicky najlepšie vyfakturovať most, ktorý nikdy nevznikne, ale jeho vizualizácia vyzerá fantasticky na predvolebnom billboarde.
  • Všetci traja odchádzajú na obed s pevným vedomím, že zachránili západnú civilizáciu.

Svet je skrátka čistý, kryštalický chaos. A aby sme sa z neho nezbláznili, vymysleli sme si pravidlá. A tu prichádza ten najlepší fór: Tieto pravidlá spätne určujú, čo je pravda. Ak urobíte podvod ako amatér, ste zločinec. Ak ho urobíte s armádou špičkových právnikov a podľa platných smerníc EU, ide o „kreatívne využitie dier v legislatíve“. Pravda sa stala komoditou, ktorú definuje ten, kto momentálne vlastní pečiatku.

Evolúcia na úrovni zlatej rybky

Sme svetoví experti na pitvu cudzích omylov a úplní analfabeti pri obhliadke vlastného charakteru. Ak by štát zriadil Ministerstvo sebakritiky a každé ráno nám poslal dotazník s otázkou „V čom ste sa včera mýlili?“, tak 90 % populácie napíše „V ničom. Mýlili sa tí idioti naokolo.“ Zvyšných 10 % by okamžite skončilo v hľadáčiku tajných služieb ako podozrivé živly.

Preto sa dejiny opakujú. Zabúdame totiž rýchlosťou, za ktorú by sa hanbila aj akváriová rybka po mozgovej príhode. Každá generácia žije v ilúzii, že objavila Ameriku, pritom 99 % našich morálnych dilem trápilo už senátorov v starovekom Ríme. Zmenilo sa len logo, marketingový naratív a prístupové heslo na Wi-Fi.

  • Kedysi sa polonahí ľudia mlátili kyjakmi pri ohni v jaskyni.
  • Dnes sa tie isté polonahé bytosti (len v drahších mikinách) urážajú v komentároch na sociálnych sieťach.

Technológia pokročila, intelekt zostal v neolite.

Epilóg na cintoríne pomníkov

Cintoríny sú, mimochodom, najväčšie sklady pravdy na svete. Ležia tam zástupy ľudí, ktorí mali pravdu – nanešťastie pre nich, príliš skoro, takže ich spoločnosť stihla včas obesiť, upáliť alebo profesijne zlikvidovať. A hneď vedľa nich, v luxusných mramorových hrobkách, odpočívajú tí, ktorí sa mýlili s takým obrovským politickým a finančným úspechom, že im vďačný národ postavil bronzové sochy v nadživotnej veľkosti.

To je ten najväčší vtip ľudských dejín. Nikto sa na ňom nesmeje, lebo každý z nás tajne dúfa, že raz bude stáť na tej správnej, víťaznej strane pomníka. Najlepšie s holubicou mieru na ramene.

Viera, že pravda nakoniec vždy zvíťazí, je nesmierne roztomilá. Patrí do rovnakej kategórie ako rozprávky o poctivých makléroch. Pravda totiž nezvíťazí. Pravda len… prežíva.

Prežije impériá, prežije vládne garnitúry, prežije tri generácie AI modelov aj hysterické debaty v televíznych štúdiách. Sedí si trpezlivo na koženom kresle na okraji vesmíru, fajčí jednu imaginárnu cigaretu za druhou a s miernym pobavením čaká, kým sa táto egom poháňaná civilizácia navzájom vyhubí a doháda.

A keď odíde aj posledný človek, Pravda unaveno vstane. Opráši si sako. Pozrie sa na tie dymiace trosky, ktoré po nás zostali, a povie: „Tak. A teraz by som vám mohla povedať, ako to bolo naozaj…“

Lenže vtedy už nebude nikoho, kto by ju počúval. A úprimne? Aj keby tam niekto bol, rýchlo by ju umlčal. Ľudstvo totiž nikdy netúžilo po pravde. Ľudstvo vyžaduje dobre prerozprávaný príbeh, v ktorom hrá hlavnú úlohu hrdinu. Aj keď v skutočnosti plní len úlohu zle plateného a smiešne oblečeného komparzu vo fraške vlastných ilúzií.

Pravda preto zostane nahá. Veľmi dobre totiž vie, že tie jediné šaty, ktoré sme jej ako ľudstvo ochotní ponúknuť, sú ušité z našich vlastných, úhľadných klamstiev. A tie jej jednoducho nesedia.

367