Pred 80 rokmi to začalo a ani nie dva roky potom spadla pasca. Vo voľbách 1946 komunisti nevyhrali vládu ani v českom prostredí, tam vyhrali len voľby

Na konci mája 1946 sa v bývalom, teraz už povojnovom, Československu konali po 11 rokoch opäť parlamentné voľby. Boli už len odleskom demokracie západného typu, ale stále boli demokratické.

Demokratické strany boli v Čechách (vtedy sa ešte nehovorilo ´Česko´) aj na Slovensku demokratické v tom zmysle, že do orgánov zákonodárnej moci mohli kandidovať demokratické strany okrem tých, ktoré údajne alebo reálne spolupracovali s nacistickým alebo fašistickým režimom. Volebné právo odobrali aj „neslovanskému“ obyvateľstvu, čo mierilo špecificky na ostatných Nemcov a na Maďarov. Komunistická strana Československa mala navyše v spoločnosti neúmerný vplyv, najmä v Čechách, vďaka oslobodeniu krajiny sovietskymi („ruskými“) vojakmi. Vtedy takmer nikto nevedel, čo sa v Sovietskom zväze skutočne deje. Určité vedomosti o tom mali komunisti, ktorí tam prežili vojnu v exile, ale tí o tom z pochopiteľných dôvodov mlčali.

V Čechách získali vo voľbách do Ústavodarného národného zhromaždenia podľa uverejnených výsledkov komunisti (KSČ) 40, 17 % , zvyšok pripadol na tri demokratické politické strany vrátane volebne najslabších sociálnych demokratov. Na Slovensku získali komunisti 30, 37 % hlasov, tri nekomunistické strany zvyšok, z toho Demokratická strana sama 62 %. Vládu tak KSČ bez pomoci demokratických strán nemohla zostaviť. Po voľbách do Národného zhromaždenia v máji 1948 už to pre komunistov (vystupovali v prestrojení ako kandidáti Národného frontu) bola hračka – 87, 12 % v Čechách, 84, 91 % na Slovensku. Tieto voľby, samozrejme, dopadli takto vďaka „víťaznému februáru“ 1948. Napriek tomu sa ešte dosť veľké percento voličov nebálo vhodiť biele lístky (vyše 9 % v Čechách a takmer 14 % na Slovensku), čím vyjadrovali nesúhlas s jednofarebnou politickou kultúrou. Voľby v rokoch 1954 a 1960 už boli „brnkačka“: (KSČ = Národný front) takmer 98 % v roku 1954, resp. klasických plus mínus 99, 99 % v roku 1960.

Čo sa stalo v Československu v roku 1948? Pýtali sa západní pozorovatelia

Pre väčšinu z tých, ktorí sa venovali krajinám Strednej východnej Európy, bolo prevzatie moci komunistami v Československu v roku 1948 prinajmenšom prekvapením, ak nie priamo šokom. Vo všetkých ostatných krajinách tejto časti Európy už držali komunistické strany (pod rôznymi názvami) pevne v rukách totalitnú moc, ale Československo odolávalo. Bola to krajina, ktorú všetci považovali už pred vojnou za baštu demokracie a teraz niečo také! Preto sa západní ´sovietológovia´ Československu toľko venovali aj po roku 1948, samozrejme, s výnimkou českých či slovenských exilových historikov a expertov.

Jedným z nich bol zaslúžilý akademik a profesor na špičkových amerických univerzitách Paul P. Zinner, inak rodák z Košíc, ktorý patril k prvej vlne emigrantov a do USA prišiel v roku 1940. Sústredil sa hlavne na Československo a Maďarsko. V bývalej Štátnej vedeckej knižnici v Brne ´zabudli´ počas socializmu dve jeho knihy, ktoré sa sústredili na maďarské povstanie z roku 1956 a na prevzatie moci komunistami v Československu (The Communist Strategy and Tactics in Czechoslovakia, 1963). Z jeho analýzy vyplýva, že stratégiu a taktiku prevzatia moci si osvojili komunisti už počas svojho exilového pôsobenia v Moskve počas vojny, takže to neboli žiadni zelenáči. Vlastne ani nepotrebovali sovietskych poradcov. K februárovému puču sa rozhodli veľmi racionálne jednak preto, že ich k nemu súrili ostatné bratské strany v Strednej východnej Európe, a potom preto, že podpora KSČ v Československu po voľbách v roku 1946 rapídne klesala. To koniec koncov potvrdzovali aj pamätníci vývoja v rozmedzí máj 1946 – február 1948, Zinner sa však opiera aj o výskum verejnej mienky vtedy ešte málo známej disciplíny, ktorú uskutočnilo nakladateľstvo Melantrich. Preferencie KSČ pred „víťazným februárom“ klesli podľa prieskumu v porovnaní s voľbami v roku 1946 o cca 10 %. KSČ tak musela reagovať veľmi rýchlo a rázne, nástroje na nelegálne uchopenie moci už mali jej vodcovia v malíčku.

Autor je bezpečnostný analytik.

129