Poučenie z krízového vývoja v EÚ vo vojenských otázkach

Ach, kto by nepoznal „poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti“, ktorým koncom roku 1970 Komunistická strana Československa dokonala kopernikovský obrat a premenila štát definitívne na kolaboranta sovietskeho imperializmu? Za šedú eminenciu tohto neuveriteľne primitívneho pamfletu zameraného na „resovietizáciu“ spoločnosti sa všeobecne považuje bývalý hlavný ideológ štátostrany Vasil Biľak, ale Ústredný výbor KSČ a jej „očistení“ členovia tento zmrzačený pohľad na dejiny prijali. Museli si vybrať: česť alebo obživa. Vypúšťam tých, ktorí tomuto ideologickému trepajstvu verili. Ale to boli naozaj už veľmi slabí jedinci.

Poučenie z krízového vývoja v inom kontexte

Toto „poučenie“ sa vzťahuje na dve v súčasnosti prebiehajúce vojny. Jedna z nich sa odohráva v priamom susedstve Slovenska, druhá nie až tak veľmi ďaleko (tri hodiny letu?) – na Strednom východe. Oba tieto súčasné konflikty (rusko-ukrajinský a iránsko-izraelský) poukázali na totálnu zmenu vedenia vojny. Klasické moderné vojenské nástroje ako tanky, lietadlá, lietadlové lode, ponorky a delostrelectvo si „držia“ svoju nezastupiteľnú pozíciu, ale do taktickej vojenskej hry už zatiaľ nenahraditeľne vstúpili noví, aj keď dávnejšie známi vojensko-technickí aktéri: rakety a drony (to druhé sa označuje ako bezpilotné kamikadze).

Oba súčasné najviac sledované konflikty ukazujú, že najefektívnejšie vedenie vojny sa deje pomocou rakiet čo najdlhšieho doletu. Gazanskí Palestínčania takých rakiet veľa nemajú, a preto sa tak často triafajú do vlastných škôl a nemocníc. Inak to je s Ruskom a s Iránom. Obe krajiny dokázali, že ich rakety dokážu preletieť dobrý kus sveta a dobre sa nasmerovať na cieľ. A to nehovoríme o medzikontinentálnych raketách. Dronové „kamikadze“ Ukrajincov, ktoré sú vypúšťané vzduchom alebo „pod vodou“, tiež vyrážajú dych. Ešte pred desiatimi rokmi by málokto uveril, že je možné týmito zbraňami ohroziť takú obrovskú krajinu ako Rusko. My si ale musíme položiť otázku, ako je EÚ, ktorá má v registri úloh „spoločnú európsku obrannú a bezpečnostnú politiku“, na tieto nové javy (moderne „výzvy“) pripravená. Odpoveď je jednoduchá. Čo sa týka koordinácie, nie je pripravená vôbec a ani tak skoro nebude. Ostáva tak akýmsi chudobným príbuzným Severoatlantickej aliancie a po vystúpení Spojeného kráľovstva z EÚ je v tomto smere ešte chudobnejšia.

Obrana Európy je síce (ale iba v rámci NATO) možná, inak sa jednotlivé krajiny môžu spoľahnúť iba na vlastné kapacity. A tie nie sú extra úžasné. Propagované „eurovoľby“ sú tým posledným, čo na tom niečo môže zmeniť. Európa svoju obranu jednoducho zaspala.

Iránska pravda

Irán sa zamiešal do vojny v Pásme Gazy tým, že odpálil na Izrael asi 130 rakiet stredného doletu a asi 30 rakiet s plochou dráhou letu (to sú tie, ktoré kopírujú terén a sú ťažko identifikovateľné). Bez väčších problémov tieto „raketky“ urazili bez svojich 1 000 kilometrov a doleteli do Izraela. Iste, izraelský systém „železná kopula“ a „Arrow 3“ ich takmer všetky zostrelil, ale to bolo aj za pomoci britských a amerických „jetov“, ktoré štartovali z Cypru.

Európa ako celok (EÚ) si musela uvedomiť, že je proti možným útokom z nepriateľského prostredia bezbranná, v lepšom prípade zle pripravená. Konzumné pohodlie pod dáždnikom Američanov muselo skôr či neskôr skončiť. Ani Izrael, ktorý disponuje jedným z najlepších obranných systémových sietí na svete, nedokázal zachytiť všetky iránske projektily a to, ešte raz zdôrazňujem, za pomoci spriatelených partnerov.

Ruská pravda je ešte zložitejšia. V prípade konfliktu „kopajúceho“ Ruska by európska obrana musela pokrývať oveľa väčšie územie a vojna na Ukrajine ukázala, že Rusko nemá problémy rozlišovať medzi civilnými, vojenskými a priemyslovými cieľmi. Navyše je tzv. varovný rádius Rusko-EÚ (pobaltské štáty, Poľsko, Fínsko) oveľa kratší ako v prípade Irán-Izrael. Európa teda musí investovať viac do vzdušných obranných systémov a možno menej do civilných zložiek svojich ozbrojených síl.

Je to nepríjemné precitnutie, ale spoliehať sa slepo na „strýka Sama“, ktorý môže mať zajtra plné ruky práce v Pacifiku pri obrane Taiwanu alebo hypoteticky Japonska je prinajmenšom nerozvážne, ak nie priamo hlúpe. Ale z toho nás europoslanci nedostanú, aj keď je lepšie, ak budú sedieť v Štrasburgu a neváľať sa v NR SR.

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik

293