Stretnutie dvoch prezidentských divochov na Aljaške: Jazyk v konverzácii je kľúčový, no nie je určujúci

O jazykoch (rečiach, aby si to niekto nemýlil s jedným z ľudských orgánov) sa dá hovoriť nekonečne, ja to trvalá závislosť. Máme práve za sebou stretnutie dvoch prezidentských divochov na Aljaške. Jeden sa tým divochom oprávnene môže cítiť, ten druhý sa za odhodeného divocha tvári len úsmevom tváre, tiež by chcel byť divochom, ale veľmi sa mu nedarí. Lenže akým jazykom sa dohovárajú títa dvaja „predátori“?

Bez tlmočníka to nepôjde

Stretnutie amerického grizlyho s tým ruským, stále nebezpečne kopúcim pazúrkovatým medvedíkom, neskončilo dobre pre Ukrajinu. Obaja prezidenti sa pred kamerami na seba umelo a príjemne usmievali, čo je dobré, od toho je diplomacia. Ale spolu medzi sebou nehovorili medzi „štyrmi očami“. Nemal by tam potom byť nikto iný ako tí dvaja a je otázne, ako sa tí dvaja medvedi dorozumievali. Rukami a nohami by to asi nešlo, museli použiť jazyk. A tam spravidla objavíte zradu, keď každý z dvoch nielen hovorí, ale aj myslí po svojom. Potrebujete tlmočníkov, ale to je ďalšia galiba. Jazyk má toľko „nuance“ (v jednotnom čísle), že niečo vierohodné nedokážete vypľuť ani pri stretnutí amerického a ruského prezidenta. Ako bývalý občas tlmočník a prekladateľ tak trochu, viem, ako to chodí s jazykovými sprostredkovateľmi. Za veľa to nestojí, niekedy si musíte nie zrovna vymýšľať, ale aspoň improvizovať. Ibaže bez kultúrneho pozadia si môžete nastaviť iba aparát (alebo technického tlmočníka). A teraz si predstavte, že také dve „šelmy“ sa stretnú na Aljaške, bývalom území Ruska, a medzi štyrmi očami si majú vymieňať názory. Nie je dôležité, kto z tých dvoch bručal, ide skôr o to, čo tomu druhému rozumel. Sú to však dva svety a v tých má údajne bývalý eštébák (kágebág) jasno. Ukrajinu ani jeden ani druhý v Anchorage nevyriešili možno aj preto, že tlmočník je vždy na vedľajšej citovej koľaji.

Američtina sa stáva svetovým jazykom a vyhnala ruštinu už aj zo stredovýchodnej Európy

Ako tí dvaja prezidenti spolu hovorili, si môžeme iba predstaviť. Americký prezident po anglicky hovoriť nevie, je to „ňújorčan“, ten ruský technicky američtine rozumie, ale myslí inak. Medzi štyrmi očami bol tento protieurópsky komplot šaškovitým podujatím. Ak do toho nezapletiete také malé vši ako tlmočníkov, nemohlo dôjsť k vzájomnej chémii medzi jedným a druhým.

Americký prezident o ruskej „duši“ (Spomínate na jeho výrok „pozrel som mu do očí a uvidel jeho dušu“?) nevie nič a vôbec nič o myslení v ruskom jazyku. Oni to nevedia ani sami Rusi, iba to vraj cítia. A je to fajn, také citové myslenie už stáročie prináša násilie. Jazyk za to nemôže, ruština je podobne ako angličtina a jej nástupca (američtina) hybridný jazyk. Dnes už na Slovensku od strednej školy všetci hovoríme po anglicky a ruština spravodlivo, ako koloniálny jazyk, upadá. Lingvisti sa však zhodujú v tom, že ruština je najotvorenejším slovanským jazykom bez akejkoľvek stopy xenofóbie. Stačí si prečítať ruských autorov z obdobia „cárizmu“ alebo prejsť sa dnes hromadnou mestskou dopravou v Petrohrade a viete, že ste v Európe. Bývalý veľmocenský jazyk teraz trpí na deficit záujmu, ale v Anchorage na Aljaške sa dvaja svetoví politickí prominenti dohodli (rád by som počul tie umelé tlmočnícke zvratky), že sa možno dohodnú. Moja obľúbená ruština tam neslávila zrovna úspech, to možno až v zákulisí a bez odpočúvacích príslušenstiev na záchodoch. Rusko po Aljaške zatiaľ vyhralo prvú hokejovú tretinu. Ale ľadový hokej pri televízore, k tomu fľaša vodky, zmlátenie manželky a pritom pokrikovanie po rusky, to je predsa emocionálny ruský národný šport.

Autor je bezpečnostný expert.

473