Na okraj výročia: Ako československý 21. august 1968 prispel k rozpadu najväčšieho štátu v dejinách

21. augusta si na Slovensku aj v susednom Česku ľudia pripomínajú udalosť, ktorá otriasla základmi komunistického sveta. Inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do maličkého Československa vtedy odsúdila absolútna väčšina komunistických strán mimo sovietsky blok (vrátane Juhoslávie, Albánska a Rumunska) a hoci sa Sovietom podarilo postupne svoje postavenie v globálnom komunistickom a „robotníckom“ hnutí konsolidovať, už nikdy to nebolo také nablýskané ako predtým.

Kríza za krízou

Nebola to prvá kríza v priamej sfére Moskvy. V sovietskych médiách sa pre tieto rodinné nehody, ak ich priamo nenazývali šťavnatým a nekompromisným pojmom kontrarevolúcia, vžil neutrálne a ničnehovoriaci termín „udalosti“ (события). O vymanenie sa spod područia Kremľa sa už predtým pokúsili východní Nemci (robotnícke júnové protesty) v r. 1953, Maďari (dnes sa ustálilo pomenovanie ľudové povstanie), Poliaci (revolúcie zdola) viackrát a najvýraznejšie v rokoch 1980 – 1981. Satelitné štáty sa tak pravidelne otriasali, ale s odstupom dnes môžeme povedať, že definitívnu stratu nevinnosti komunizmu made in USSR môžeme datovať práve k 21. augustu 1968. A to netreba hovoriť o Československu, kde, ako sa ukázalo, iba tvrdé staromilské jadro členskej základne KSČ (cca 1, 5 milióna preverených členov!) bolo v novembri o dve desaťročia neskôr ochotné vstať od obeda a brániť potápajúci sa režim. A to navyše po poloslobodných voľbách v Poľsku a Maďarsku a po páde Berlínskeho múru. Väčšina členov tejto štátostrany, ak to neboli funkcionári, si dokonca zrejme oddýchla, že to „má za sebou“.

Po auguste 1968 nepomohli ani nasledujúce zástupné expanzívne ideologické a mocenské pokusy krajiny Sovietov v Somálsku či Etiópii, Egypte či Sýrii, Čile alebo s kubánskou pomocou v Angole, Grenade či Nikaragui a inde. V západnej Európe vystrčil svoje rožky kacírsky „eurokomunizmus“ a po skončení vojny vo Vietname, čo bola pre ZSSR ťažká rana, sa na svete ako hlavný konflikt začala črtať vojna medzi „Rusmi“ a raketovo sa modernizujúcou (a „kapitalizujúcou“ sa) komunistickou Čínou. Bolo to po tom, ako letectvo USA doslovne ubombardovalo Severný Vietnam na mier (povedal sám Henry Kissinger) a prinútilo ho napriek tlaku ZSSR vrátiť sa k mierovým rokovaniam v Paríži. Mier vo Vietname, táto z hľadiska Južného Vietnamu nová mníchovská dohoda v juhovýchodnej Ázii, bol nepríjemný pre amerických vojnových radikálov a súčasne vietnamský úder pod pás Sovietskemu zväzu. Nehovoriac o „mierovom hnutí“ v Spojených štátoch, ktoré ostalo bez potravy a zúrilo.

Proroci rozpadu

Po Moskvou zrežírovanom štátnom prevrate v Poľsku na konci roka 1981 to vyzeralo tak, že Sovieti predsa len mocensky udržia svojich havkajúcich psíkov na obojku, aj keď sa už dávnejšie objavovali osobnosti, ktoré predpovedali koniec ekonomicky totálne zlyhávajúcemu impériu. Jedným z nich bol napr. minister obrany a potom financií západného Nemecka Franz Joseph Strauss, ktorý dlhšie pred rokom 1967 provokatívne tvrdil, že „neviem si predstaviť, že Sovietsky zväz bude oslavovať 50. výročie Októbrovej revolúcie“. Intervenciu do Československa v auguste 1968 síce veľkohubo, ako mal vo zvyku, odsúdil, ale nepochybne ho potešila. Videl v nej dôkaz potvrdenia svojej tézy o začiatku konca ZSSR, územne jednej šestiny povrchu Zeme a najväčšieho konzistentného štátu v dejinách. Až o druhé a tretie miesto sa napriek sporom historikov delia britské impérium a mongolská ríša. Strauss sa časovo mýlil, ale nie veľmi. V každom prípade trafil vyše polčas rozpadu.

Horiaci sovietsky tank v uliciach Prahy. Zdroj FOTO: wikipedia.org

Iným, menej známym a už konkrétnejším veštcom rozpadu ZSSR bol Andrej Amalrik, autor eseje Přežije Sovětský svaz rok 1984? Názov si vypožičal zo známeho románu Georgea Orwella. Na rozdiel od takého poľského disidenta a kajúceho sa exmarxistu Leška Kolakowského sa nedomnieval, že ZSSR sa začne najprv drobiť vo svojich satelitných hraniciach, teda napr. práve v Maďarsku, Československu alebo Poľsku. Přišel s postrehom, že ZSSR je napriek dojemným deklamáciám o kompaktnom sovietskom ľude vnútorne nestabilná a etnicky rozorvaná krajina s katastrofálnym hospodárením. Amalrik si všímal aj narastajúceho potenciálu pre sovietsko-čínsky konflikt. Rozpad štátu, kde zajtra už začína včera, „prešvihol“ iba o symbolických sedem rokov. Sám sa ho nedožil, sovietske úrady ho vyobcovali na Západ, kde zahynul veľmi mladý v roku 1980 pri autonehode.

Poskokmi rozpadu proti svojej vôli

Tzv. muži januára („politbyristi“ Dubček, Smrkovský, Černík a iní „skrachovanci“), ktorí v roku 1968 trepali čosi o „socializme s ľudskou tvárou“ (rozumej o väčšej stráviteľnosti šamanizmu zvaného marxizmus-leninizmus), si rozpad Sovietskeho zväzu nedokázali ani len predstaviť. Ale hej, dúfam, že sa týmto nebohým „plejbojom revolúcie“ (Josef Škvorecký) pri svätopeterskej bráne pripísalo k dobru, že vďaka slávne neslávnemu záveru ich hókusu-pókusu prispeli 21. augusta 1968 nechtiac k diskreditácii Sovietskeho zväzu a neskôr k jeho potupnému krachu.

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik

1 811