Dnes má meniny: Jaroslava
Pochádza z rómskej rodiny, kde sa napriek jeho ďalším trom súrodencom dbalo na vzdelanie aj počas prázdnin. Ako jediný Róm v tom čase vyštudoval miestne gymnázium, úspešne ukončil univerzitu v Prešove a učil aj deti na Luníku IX. Tvrdí, že jeho poslaním je učiť a nie kritizovať, nájsť spôsob, ako u svojho žiaka rozvíjať to, na čo má talent a pomáhať mu akýmkoľvek spôsobom.
Stropkov je malé mesto v slovensko-poľskom pohraničí. Rodákom je aj Michal Sivák. Má troch súrodencov. Aj keď sú Rómovia, v rodine vždy dbali na vzdelanie a zdokonaľovali nedostatky.
„Ťažko sa vzdelávalo. Moja mama mala čo robiť, nebolo to ľahké. Prerozdelili sa úlohy podľa toho, kto je v čom dobrý. Mama nám prenechala zodpovednú moc, kedy sme sa sami učili. Hlavnú rolu mala mama, menšie sme si rozdelili. Keď ja som vedel dobre slovenský jazyk, tak som ho učil, brat dejepis, sestra zasa matematiku… Bola to kooperácia medzi všetkými členmi rodiny. Mamka pracovala ako upratovačka v škole a keď jej pani učiteľka povedala, že sa budú preberať vybrané slová, tak mamka cez letné prázdniny, kedy sme si sadli k jej nohám, nás učila vybrané slová,“ spomína Michal.
Toho v deviatom ročníku, kedy malo dôjsť k zlomovému rozhodnutiu, kam na strednú školu, najviac zaujala stredná odborná škola v susednom Svidníku, odbor kuchár-čašník. Napokon ale skončil na gymnáziu v Stropkove. „Pre mňa to bol zvláštny šok. Keď som išiel na zápis, ja som sa iba díval na všetkých, ako na mňa inteligentne pozerajú, pretože ja som tam prišiel iba ako obyčajný chalan, ktorý nevedel, prečo tam ide. Ja som prišiel domov a som sa rozplakal. Mama mi ale vravela, že neboj sa, vydržíš to, som tu s tebou – takto ma stále podporovala,“ pokračuje Michal, ktorý zároveň dodáva, že v tom čase bol na škole ako jediný rómsky chlapec. „Spolužiaci mi nikdy nedali pocítiť, že som niekto menej, alebo že som niekto, kto si tam nezaslúži byť.“
Podľa neho je na Slovensku viac Rómov, ktorí úspešne ukončili štúdium na gymnáziu, akurát o nich nie je počuť. Aj preto vyzýva ľudí zo svojej komunity, aby sa štúdia na gymnáziu nebáli. „Nemáme vyššiu vzdelanostnú úroveň v tejto komunite a problém je v tom, že sme tu nepodchytili základné vzdelanie. Ovplyvnené to je sociálnou politikou a sociálnym prostredím, kde tí ľudia žijú. Ak príde nejaké dieťa do školy bez desiatej a je hladné, nebude ho zaujímať vyučovacia látka. A to je ovplyvnené tou chudobou a sociálnym systémom. Ak dieťa pochádza z prostredia, kde je jeho materinský jazyk rómsky, pričom príde do prostredia slovenského jazyka, tak nerozumie. A tu je základný problém, že dieťa nemôže dostávať informácie, pretože je ako keby cudzincom v prostredí,“ vraví Michal z vlastnej skúsenosti, keďže zažil prácu v rámci štúdia na Prešovskej univerzite na známom košickom sídlisku Luník IX. „Bola tam ťažká spolupráca. My sme riešili existenčné problémy. Ak nám dieťa prišlo špinavé, tak sme s mojou kolegyňou hľadali rôzne alternatívy – hľadali sme oblečenie, deti sme umývali. Ale to bola bežná súčasť práce učiteľa. Ja som to bral ako poslanie a ako povinnosť, že to musím urobiť a dieťaťu pomôcť. Problémy nastali, keď som učil tých starších. Inak vnímali život, inak komunikovali. A tu bol problém. Vzťah sme si ale pomaly budovali. Nie takým nadriadeným spôsobom. Učili sme dvojjazyčne, vychádzali sme do mesta sa vzdelávať, chodili sme večer do rozhlasu, do divadla a deti boli odmeňované. Najväčšou odmenou bolo, keď z pätnástich žiakov išlo sedem-osem k vtedajšiemu prezidentovi Andrejovi Kiskovi.“
Sám priznáva, že až na samotnom Luníku IX. videl život z vtáčej perspektívy a svoju komunitu spoznal práve tu.